Ludia, ktorých sa to týka, sa samozrejme obhajujú slovami ako legitimita
a zákonnost. Obhajujú sa nimi ci uz sami pred sebou, alebo pred právom
pobúrenými spoluobcanmi.
Skúsme sa však teraz pozriet na celú vec trochu inak. A síce nie z
hladiska pozemských zákonov, ktoré takéto nieco do neba volajúce casto
legitímne dovolujú, ale z hladiska Zákonov vyšších. Z hladiska
Zákonov univerza, alebo inak povedané, Zákonov morálnych a mravných, z
hladiska ktorých sú podobné praktiky neopodstatnené a protizákonné.
Pozrime sa na velký vesmírny Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním,
ktorého úcinky môzeme pozorovat v beznom zivote okolo nás. Vezmime si
napríklad dýchanie, cize nádych a výdych. Pravidelne sa opakujú a to
zarucuje rovnováhu. Rovnováhu a harmóniu. Rovnováhu, vznikajúcu na
základe harmónie medzi dávaním a braním.
Nadýchnut sa teda môzeme iba tolko, kolko vydýchneme, co v princípe
znamená, ze brat môzeme iba tolko, kolko dávame. Iba to zarucuje
harmóniu.
A teraz sa pozrime na ludskú spolocnost a hned pochopíme, preco v nej
vládne disharmónia a neustále pnutie. Jednoducho preto, lebo sa vo
všeobecnosti toleruje, ze niektoré elitné kategórie ludí môzu brat a
aj reálne berú omnoho viac, ako v skutocnosti dávajú.
Práca kazdého cloveka však má byt ohodnotená podla miery jeho
celospolocenského prínosu. Nie je tu rec o ziadnom rovnostárstve! To
nie! Kazdý má však spravodlivo dostat tolko, kolko hodnotou svojej
práce do spolocnosti vlozil. Jedine to zarucuje harmóniu.
Navzdory jednoduchému, prostému a naozaj kazdému lahko pochopitelnému,
vesmírnemu Zákonu rovnováhy medzi dávaním a braním však táto
spolocnost, ktorá o sebe tvrdí, ze je vzdelanou a pokrocilou, z urcitých
dôvodov predsa len umozňuje istému okruhu ludí brat omnoho viac, ako je
ich reálny celospolocenský vklad.
Vezmime sa napríklad platy špickových manazérov, politikov, právnikov,
športovcov, umelcov a mnohých iných. Nezaobalene povedané, podla
vesmírneho Zákona rovnováhy medzi dávaním a braním mozno týchto
ludí povazovat za zlodejov. Zo spolocnosti totiz mnohokrát berú, hoci z
hladiska pozemských zákonov celkom legitímne, omnoho viac, ako sú do
nej reálne svojou prácou schopní vlozit. A to je neprípustné! To
vyvoláva disharmóniu!
Napríklad jeden známy slovenský herec berie za natácanie istého
televízneho seriálu denne 1000 Eur. Je to normálne? Podla neho a podla
tých, ktorí ho takto platia samozrejme áno, ale v skutocnosti to
normálne v nijakom prípade nie je. Kazdý clovek môze totiz brat iba
tolko, kolko naozaj reálne dáva. A mimochodom, vzhladom k diskutabilnej
úrovni väcšiny seriálov, tocených slovenskou televíziou, je takto
vysoké ohodnotenie naozaj absolútne neoprávnené.
Ale podme dalej. Peniaze nie sú zo vzduchu. Peniaze predstavujú hodnotu,
ktorú musel niekto vytvorit. Ak však v spolocnosti existujú ludia,
ktorým je umoznené brat viac, ako oni sami do nej vkladajú, nevyhnutne
musia v tej istej spolocnosti existovat ludia, ktorí zase dostávajú
omnoho menej, ako do nej vkladajú. Menej preto, lebo im právom patriacu
protihodnotu, ktorú si oprávnene zaslúzia za svoju prácu, si urcitými,
naoko legálnymi mechanizmami, neoprávnene privlastní niekto iný.
Niekto, kto si to nezaslúzi.
Toto je okrádanie a zlodejstvo najhrubšieho zrna. Morálnou prehrou
našej civilizácie je, ze egoistickí ludia bez svedomia tak cinia úplne
legitímne a pod pláštikom pozemského zákonodarstva. Nieco podobného
však musí nevyhnutne vytvárat disharmóniu a stále rastúce napätie,
pretoze je to v rozpore s vesmírnym Zákonom harmónie medzi dávaním a
braním, podla ktorého má kazdý brat iba tolko, kolko on sám dáva. To
je spravodlivost! Jedine na takomto základe je mozné vybudovat
spravodlivú spolocnost. Spravodlivú spolocnost, ktorá svoje pozemské
zákonodarstvo prispôsobí a dá do súladu so Zákonmi vyššími.
Ak sa tak nedeje, vzniká krivda, nespravodlivost, nespokojnost, pnutie a
pomalý rozklad.
V súcasnosti zijeme v štádiu nespravodlivosti a rozkladného procesu, a
to nielen našej spolocnosti, ale celej ludskej civilizácie. Zijeme v
období agónie civilizácie, ktorá sa do nej dostala preto, lebo nechce
rešpektovat vyššie Zákonitosti. Po štádiu rozkladu však nevyhnutne
nasleduje rozpad! Zrútenie! A práve to je ciel, ku ktorému krácame.
Vecný, neomylný a zelezný Zákon, cinný v chode tohto univerza znie:
Iba ten môze prijímat, kto dáva! A iba tolko môze prijímat, kolko
dáva! Nie viac! Jedine pochopenie a realizácia tohto Zákona v praktickom
zivote je cestou k lepšej budúcnosti ludstva. Cestou k spravodlivosti na
tejto zemi.
↧