V com sa líši imperializmus zaciatku 20 storocia od imperializmu zaciatku
21. storocia?
cielom imperializmu v 20 storocí bolo ovládnut co najväcšie územia a
dostat ich pod svoju priamu koloniálnu správu. vládnut na obsadenom
území vlastnou administratívou. tieto ciele sa snazil dosiahnut hlavne
vojenskými prostriedkami, za pouzitia sily, obsadením územia svojou
armádou. vlastnit majetok obsadeného územia a vyuzívat ho výhradne
na vlastné úcely, bez zvlášt velkých investícii do obsadeného
územia, bez jeho rozvoja vo všetkých odvetviach kultúry a vzdelávania.
takýto systém vyzadoval velmi velké prostriedky na udrzanie si vlády v
porobených krajinách - polícia, armáda, úrady.... nehladiac na to, ze
takáto priama okupácia vzdy vyvolávala odpor, ktorý mnohokrát
prerástol do ozbrojených konfliktov, povstaní a patrizánskych vojen.
tento imperializmus vyvolával vojny sporadicky, ale vo velkých
rozmeroch.
imperializmus zaciatku 21. storocia nezmenil svoje ciele, ale podstatne
zmenil prostriedky na ich dosiahnutie - stali sa rafinovanejšími,
sofistikovanejšími. tento imperializmus 21. storocia by sa dal nazvat
ekonomickým imperializmom, alebo ekonomickým neokolonializmom. ciele sa
nedosahujú vzdy priamym vojenským zásahom (ten sa stal len poslednou
moznostou, ak sa ciel nedal dosiahnut rozvratom, alebo politicky), ale
postupným ovplyvňovaním vládnucich štruktúr, ovplyvňovaním médiami
na kazdej úrovni, ovplyvňovaním verejnosti mimovládnymi organizáciami.
ovplyvňovaním volieb, korumpovaním politikov, ktorí presadia
prijímanie zákonov, ktoré neskôr dostanú krajinu do ekonomickej
závislosti od ekonomického hegemóna. korumpovaním politikov, ktorí
svojimi rozhodnutiami zlikvidujú schopnú ekonomiku vlastnej krajiny tak,
ze nakoniec sa stane len producentom surovín a polotovarov, montáznou
linkou nadnárodných spolocnosti. tento ekonomický neokolonializmus je o
to nebezpecnejší, ze v podmanených krajinách vládnu vlastní politici
a vytvára sa tak zdanie demokracie, ktorá ale s demokraciou má len
spolocný názov a v skutocnosti je to korporatívny fašizmus so
všetkými znakmi dikratúry - kontrola a ovplyvňovanie myslenia,
permanentné špehovanie(kamery, platobné karty, cipy, gps......),
prenasledovanie za vyslovené názory, zákaz výkonu povolania atd...
kým v prvom prípade bol vykoristovatel, okupant zjavný na prvý pohlad,
bolo ho mozné lahko oznacit a identifikovat a bolo jasné, proti komu je
potrebné povstat a bojovat, v druhom prípade je okupant, vykoristovatel
tazko definovatelný a spolocnost len cíti, ze nie je nieco v poriadku,
ale nevie svoj odpor zamerat proti skutocnému vinníkovi daného stavu.
a tak sa potom frustrácia spolocnosti obracia proti politikom, proti
súdnictvu, polícii, menšinám, ale na skutocného nepriatela -
korporácie a banky nikto nepoukaze.
↧