Ten, kto tak ciní a snazí sa trvalo stát na urcitej úrovni, ktorú
dosiahol, ten sa v skutocnosti zastavil vo svojom dalšom progresívnom
vývoji. A kedze nejde nahor, Zákon pohybu, ktorý neumozňuje nikdy
nikomu a nicomu dlhodobo stát na jednom mieste, ho tlací k pohybu uz len
jediným mozným smerom. Nadol!
Velmi jednoducho povedané, co sa trvalo nevyvíja, musí zákonite upadat.
Lebo zostat stát na jednom mieste sa nedá. Zákon nevyhnutného pohybu
všetkého vo stvorení to vylucuje.
Na svete existujú cirkvi, ktoré tvrdia, ze uz po celé stárocia verne a
nemenne zachovávajú pravdy vlastnej viery. Ze sú v tomto pevné ako
skala a ze v tom vytrvajú az do skoncenia sveta. Inými slovami povedané,
ze urcitým spôsobom pevne zakonzervovali svoju vierouku, ktorá sa v
takomto stave stala urcujúcou na celé veky. Na toto sa potom odvolávajú
a sú na to aj patricne hrdí.
Ale je vôbec mozné byt na nieco takéhoto hrdý? Je mozné vo vztahu k
Zákonu neustáleho pohybu, cinného vo stvorení, nieco pevne a natrvalo
zakonzervovat? Nie je snád nemenné zabetónovanie, hoci aj v danej dobe
niecoho konštruktívneho a progresívneho, zaciatkom pomalého,
nebadatelného a nepozorovatelného úpadku?
Zial je to tak, lebo to ani inak nemôze byt! Lebo ak sa nieco rozhodneme
pevne zakonzervovat znamená to, ze to uz dalej nenapreduje a nevyvíja sa.
Ze to nejde nahor, ale kedze stát na mieste mozné nie je, musí to íst
uz len jediným mozným smerom, a to nadol. Zákon neustáleho pohybu to
potom nevyhnutne musí tlacit práve týmto smerom.
Úlohou cirkví je podporovat a stimulovat neustály duchovný vývoj
ludstva. Jednou z viacerých prícin súcasného úpadku je i skutocnost,
ze práve toto sa nedeje. Ze sa duchovný vývoj zastavil a zabetónoval na
urcitom stupni a uz nejde dalej. Uz nechce íst dalej! Avšak zostat stát
mozné nie je!
Vezmime si napríklad krestanstvo, ktoré je neoddelitelnou súcastou
nášho stredoeurópskeho priestoru. Zacalo to Abrahámom, pokracovalo
prorokmi, az nakoniec prišiel Kristus. Ono nové, co v dalšom vývoji
poznania Kristus prinášal sa zdalo tým, ktorí ulpievali na starých,
dovtedajších formách az kacírske. Zdalo sa im to ako rúhanie.
Kristus však, v súlade so Zákonom nevyhnutného pohybu a vývoja, ktorý
je jedným zo Zákonov jeho Otca, prinášal nové ucenie, ako dalšie
pokracovanie a rozvinutie toho staršieho a predchádzajúceho.
Zidovstvo však vo svojom kÅcovitom ustrnutí na urcitom stupni nebolo
schopné spoznat v Kristovi Mesiáša a ani ho nespoznalo. Nedokázalo
akceptovat další, nevyhnutný stupeň v vývoji duchovného poznania,
ktorý v zohladnení Zákona neustáleho pohybu prinášal na zem Kristus
vo svojom ucení.
Na tomto príklade môzeme vidiet progres a degradáciu. Môzeme vidiet
víziu dalšieho mozného vývoja na jednej strane a na druhej strane
úpadok a následný pád zidovského národa, zaprícinený snahou
konzervovat daný stav a neprijímat to nové a progresívne.
Ale Zákon nevyhnutného pohybu sa nezastavil ani Kristovým príchodom,
pretoze ide o jeden z nemenných a dokonalých Zákonov jeho Otca. Ak
budeme pozorne cítat Jánovo evanjelium, nájdeme v ňom tieto Jezišove
slová: „Ešte vela by som vám mal toho co povedat, ale teraz by ste to
nechápali. Ked príde on, Duch Pravdy, uvedie vás do celej Pravdy, lebo
nebude hovorit sám zo seba, ale bude hovorit, co pocuje a zvestuje vám,
co má príst.“
Svet sa teda raz má dozvediet úplnú Pravdu a to vtedy, ked primerane
dozreje Ked ju uz bude schopný chápat. Svet sa má dozvediet úplnú
Pravdu o cloveku, o tom, odkial prišiel a kam má smerovat. Pravdu o
Stvoritelovi, o utrpení, o smrti, o zmysle ludského bytia i o tom, ako
správne a dobre zit. A táto Pravda bola Duchom Pravdy, o ktorom kedysi
hovoril Kristus, na zemi zakotvená.
Ale opät sa stalo to isté, ako za Jezišových cias, ibaze v novom šate.
Strnulost, upätost a kÅcovitost krestanského sveta, pevne, naveky a
navzdy zakonzervovala pravdy svojej viery a tým sa stali neschopnými
prijat to nové. To nové, prichádzajúce v Zákone nevyhnutného
duchovného pohybu.
Pravda zostáva nepovšimnutá, pretoze viera krestanského sveta je
„pevná“ a „neochvejná“, ako skala. Avšak toto zabetónovanie a
zafixovanie daného stavu, táto duchovná nehybnost, nepripúštajúca
progres je zastavením. Ale kazdé zastavenie vo stvorení je zaciatkom
úpadku, pretoze stát nie je mozné. Ak sa totiz odmieta íst nahor, musí
sa to potom nevyhnutne rútit nadol.
Na CT 2 býva relácia s názvom „Uchom ihly“, v ktorej si dvaja
kňazi, jeden katolícky a druhý z cirkvi bratskej, pozývajú hosta,
spravidla veriaceho cloveka. Mali tam tiez istého pána profesora,
pôsobiaceho na detskej onkologickej klinike v Prahe Motole. Pán profesor
bol hlboko veriaci. Okrem iných otázok sa ho tiez spýtali, ako si
vysvetluje utrpenie detí, ktoré má kazdodenne na ociach. A on odpovedal,
ze sa tak deje kvôli vinám a hriechom ich rodicov, alebo ich starých
rodicov.
Nesmierne zarázajúcim na jeho odpovedi bol fakt, ze tento inteligentný,
rozhladený a hlboko veriaci starší pán, kazdodenne konfrontovaný s
realitou ludského utrpenia vôbec nepochopil jeho podstatu. Vôbec
nechápal, co to utrpenie vlastne je, preco a odkial k nám prichádza a
ako sa s ním máme správne vyrovnat. Takéto nieco je nepochopitelné a
zarázajúce o to viac, ze clovek, ktorý v dnešnej dobe co i len trochu
chce, môze mat v tejto veci úplne jasno. Vôbec nemusí zotrvávat v
tápavej nevedomosti v tejto tak zásadnej otázke.
V spomenutom príklade sa odzrkadluje realita celého súcasného
krestanstva. Medzi krestanmi je mnoho dobrých a láskavých ludí, ktorí
však vo svojom duchovnom poznaní a rozširovaní vedenia nechcú íst
dalej. Vo svojich zivotných názoroch a postojoch preto pevne zotrvávajú
v zabetónovaných pravdách rôznych krestanských vieroúk. Títo ludia
si neuvedomujú, ze ich takzvaná pevnost vo viere, na ktorú sú patricne
hrdí a ktorou im nic neotrasie, znamená odmietnutie nevyhnutného
progresu smerom nahor, za cím sa skrýva pomalý, zo zaciatku
nebadatelný, ale istý úpadok.
Lebo neúprosný Zákon pohybu vo stvorení pozná iba dve cesty. Cestu
hore, alebo cestu dole! Kazdé zastavenie je odmietnutím postupu vpred.
Kazdé zastavenie je vyvolením si cesty nazad. Je vyvolením si úpadku. A
tento vnútorný, skrytý a nebadatelný duchovný úpadok sa napokon
prejaví aj navonok. Prejaví sa úpadkom spolocnosti, úpadkom hodnôt,
úpadkom absolútne všetkého tak, ako to prezívame dnes.
↧