[LINK:
http://ekonomika.sme.sk/c/6744373/cyprus-sa-podla-reuters-dohodol-na-20-percentnom-zdaneni-vysokych-vkladov.html]
Cyprus schválil jednorázové zdanenie vkladov vo výške 20% z vkladov
nad 100 000€ v jeho najväcšej banke Bank of Cyprus. V ostatných
bankách pôjde o zdanenie vo výške 4%. Preco takéto delenie, to
netuším. Z môjho pohladu legalizovaná krádez a otrasný precedens aj
pre nás, ovela blizšie, nez by sa mohlo zdat, kedze sme v rovnakom
ekonomickom priestore, malá a ohrozená ekonomika a pod rovnakým
“záchranným” dázdnikom.
Co má príst, príde a tak ako kazdý socialistický projekt, aj tento raz
padne na hubu. Co ma ale prekvapuje, je to, ze aj mnohí libertariáni
vyjadrujú k tomuto kroku súhlasné stanoviská. Povazujú to za beznú
participáciu veritela v trhovom mechanizme.
Skúsim teda krátko a jednoducho uviest, aká je moja predstava fungovania
trhového mechanizmu a participácie veritela v prípade insolventnosti
subjektu v trhovej ekonomike.
Pri banke fungujúcej v trhovom prostredí, a v prostredí, kde funguje
vymozitelnost práva, sa banka povazuje za bezný súkromný subjekt, ako
kazdý iný na trhu, pre ktorý platia tie isté pravidlá ako pre kazdého
iného a nie je o nic rovnejšia pred spravodlivostou ako pekáreň,
reštaurácia, ci zmrzlinár predávajúci zmrzlinu cez ulicu. Do takejto
inštitúcie si ide bezný clovek odlozit svoje drahé kovy, cennosti a
iný nadobudnutý majetok, ktorý si chce takto uchovat v bezpecí a banka
mu dá za takto ulozený majetok potvrdenie, ktoré môze byt aj dalej
zobchodovatelné (a môze sa volat bankovka).
Pri takto fungujúcom bankovom subjekte klient vie, ze za daných *zmluvne
podlozených* podmienok je jeho majetok dobre ulozený a nemá sa coho
obávat. Jeho majetok je nedotknutelný a v najhoršom prípade zmluvou od
majitela banky vymáhatelný. Môze nastat prípad, ze bankár vidí
prílezitost zárobku a zároveň aj zhodnotenia ulozeného majetku
klienta. S majetkom klienta ale nemôze nakladat, preto sa s klientom
pokúsi dohodnút na tejto investícii. Az po *súhlase* klienta
dochádza k pristúpeniu na riziko a potenciálny zisk s tým spojený. Ak
by toto bankár spravil bez vedomia klienta a došlo by k strate na
majetku, bankár by za to musel niest trestnú zodpovednost, cím by
riskoval nie len stratu biznisu, ale aj slobody.
Nic také dnes nefunguje. To, co tu máme, sa nazýva frakcné
bankovníctvo. Korporativizmus, fašizmus, nazvite si to, ako chcete.
Jednoducho štát svojou legislatívou masívne benefituje urcité subjekty
a na druhej strane iné masívne znevýhodňuje. Bankovky vydávané
bankami do obehu nie sú nicím kryté. To všetci vieme a mnohí tento
systém aj spravodlivo kritizujú. Fungovat to ale môze teoreticky aj vo
volnom trhu.
Rozdiel by bol ale v tom, ze banky, ktoré by vydávali svoje bankovky
kryté urcitou komoditou, by boli na trhu z dlhodobého hladiska
povazované za stabilné a dôveryhodné. Naopak tie, ktoré by fungovali
na frakcných rezervách, by síce v úvode mohli mnohých ohúrit, no
rýchlo by zbankrotovali, ludia by prišli o všetky svoje úspory a
prestali by uz takémuto systému jednoducho dôverovat.
Podstatné zostáva, a tým sa dostávame aj k meritu veci, ci existujú
medzi dvomi subjektami na trhu zmluvy, nad ktorými nestojí ziadna
nadradená entita, ktorá môze do toho kedykolvek vstúpit a menit veci
“za chodu”. Takisto, ci existuje nejaká tretia strana, ktorá v
prípade problémov jednej zmluvnej strany príde a pod hrozbou sily bez
ohladu na zmluvné podmienky a *majetkové pomery* chránenej zmluvnej
strany rozhodne o participácii veritela.
Toto sa týka aj aktuálneho prípadu. Štát je v tomto prípade
nezmluvnou a netrhovou nadradenou entitou, ktorá sa snazí chránit
záujmy bohatých bankárov a politickej elity v rámci vlastných
štruktúr a aj za hranicami svojho teritória, ktorí masívne profitovali
a profitujú z nastoleného korporativistického systému.
Ak dôjde v trhovom systéme frakcného bankovníctva k bankrotu nejakého
subjektu, do tohto vztahu nemá nijakým spôsobom vstupovat tretia strana
a dohoda na prípadnej participácii má prebiehat stále výhradne medzi
týmito dvomi subjektami. Ak pri tom došlo k porušeniu zmluvy, zmluvné
strany sa môzu obrátit na tretiu stranu (na súd), ktorá vo veci
rozhodne a prípadné konflikty vyrieši a následné rozhodnutia bude aj
vymáhat.
Štátne rozhodnutie o jednorázovom zdanení vkladov je *hrubým zásahom
do trhovej ekonomiky*, do zmluvných strán dvoch subjektov, je snahou o
nápravu chorého koporativistického nastoleného modelu a nemá s
trhovým prostredím a prirodzenou participáciou veritela v trhovom
prostredí absolútne nic spolocné!
http://www.menejstatu.sk/sudruhovia-zabudli-sme-ako-funguje-trh/
↧