Nedávno som cítal o chlapíkovi, ktorého naštvalo to,
ze kazdý vecer musel blúdit po sídlisku medzi chaoticky zaparkovanými
autami
a zúfalo hladal volné miesto.
Tak si kúpil štetec, vedro farby a smelo natrel ciary oznacujúce
parkujúce miesta.
Vniesol poriadok do chaosu a tým ludom zlepšil zivot.
Ak ocakávate, ze sa mu za to podakovali, mýlite sa.
Dostal od mesta pokutu, lebo porušil zákon,
ved oznacenie verejných komunikácií môzu robit iba kompetentné osoby.
V inom meste sa iný chlapík uz nemohol dívat na diery na ceste.
Tak si kúpil betónovú zmes a sám s vedierkom a lopatkou v ruke
neohrozene opravoval dieru po diere.
Pomalicky dal za mesiac do poriadku celú ulicu.
A situácia sa opakovala.
A cítal som o tretom meste, kde sa obcania poskladali na opravu mostu,
ktorý potrebovali na cestu do práce ponad nebezpecné miesto.
Mesto daný most neudrziavalo a preto postupne chátral.
Roky poslanci nevedeli vybrat správnu firmu na opravu, a tak sa most stal
nebezpecným. Riešenie? Most zavreli!
A aktivisti za opravu boli napádaní za manipuláciu verejnej mienky.
Nechcem tu riešit konkrétne mestá. To bolo iba zopár príkladov. Som si
istý, ze vás napadnú desiatky dalších.
Na Slovensku si obcania coraz viac uvedomujú,
ze ak nevezmú do svojich rúk riadenie obcí, miest a štátu, tak sa
jednoducho rozkradnú a rozpadnú.
Presnejšie povedané, nerozpadnú „sa“ samé – vzdy je tam niekto
konkrétny, kto ich „rozpadne“.
Štát alebo obec nie je nieco imaginárne: sú to konkrétni ludia.
Je to zivý Jano, Jozo, Anicka ci Maruška, ktorí v našom mene jednajú a
mali by sa starat o naše spolocné blaho.
Vedierko, lopatka a štetec neohrozujú mesto ci štát.
Ohrozujú zlodejov, neschopných, lahostajných a hlúpych ludí,
ktorí sa tvária, ze pracujú pre naše blaho a pritom páchajú
kriminálne ciny.
Ohrozujú vrstvu ludí, ktorí si vytvorili celý systém na to,
ako sa obohatit na nedokonalosti systému kontroly výdajov verejných
financií.
Krásne recnia, majú moc a uz sa naucili nielen to, ako sa dat zvolit, ale
aj to,
ako umlcat ci znicit tých, ktorí ich odhalujú.
A presvedcia vás, ze vedierko a lopatka môze znicit celý štát.
Štát (mesto, obec) nemôzete jednoducho zavriet ako spomínaný most. To
by bolo velmi okaté.
Tak sa volí ovela nebezpecnejšia cesta : poslanci a úradníci ho (teda
nás) môzu zadlzit az po uši.
Brali pôzicky a zakladali verejné majetky. Brali úvery, ktoré
pouzívali na nerozumné veci a preto sa nedali splatit.
Zobrat úver, ktorý vycerpáme na šialene predrazené práce pridelené
spriazneným firmám a nestarat sa o to,
ako ho poslanci zvolení v budúcom volebnom období zaplatia, to je také
slovenské.
A tak sa majetok náš všetkých, ktorý sa vytváral po stárocia (lesy,
budovy, pozemky a podobne) dostáva do rúk súkromných veritelských
bánk,
ktoré sa ho neštastné nevedia zbavit a obce sa ocitajú v nútenej
správe. A keby len obce...
Dieru na ceste obcan vidí, ale vznikajúce dlhy nie. Priamo ich necíti.
Ale narastajúce dlhy sú ovela nebezpecnejšie ako všetky diery
Slovenska. Dlhy menia celé Slovensko na jednu velkú ciernu dieru.
Preco mesto útocí na obcana s vedierkom a lopatkou?
Lebo všetkým neschopným úradníkom a skorumpovaným poslancom
pripomína, ze premárnili peniaze, urcené na údrzbu.
Pripomína im, ze dobrý hospodár so zdravým rozumom dokáze urobit
bezné opravy aj s malými nákladmi, bez potreby drahých tendrov a
nezmyselných úverov na silvestrovské ohňostroje.
Pripomenul im, ze ak by si dobre robili svoju prácu, nemuseli by sa cítit
zosmiešnení obycajným chlapíkom s vedierkom.
Ak urobíte dobrý cin, ktorý napraví zlo, ku ktorému prispelo vela
ludí, neocakávajte, ze sa vám za to títo darebáci podakujú a ze si
uznajú, ze oni sú tí „zlí a nesprávni“.
Vám patrí podakovanie všetkých slušných ludí, ktorí kazdý deň
poctivo pracujú, vytvárajú skutocné hodnoty a iba za to dostávajú
peniaze. A neschopným úradníkom dajme štetec a vedierko.
L. Pavlík
↧