*Vcera sa na Václavskom námestí v Prahe pokúsil upálit 36-rocný
muz.* Nechcel však spáchat samovrazdu, obliekol si na seba viacero búnd
a zapáli si iba tie. *Podla jeho slov, chcel iba verejnosti pripomenút
cin Jana Palacha.* Tak si ho teda pripomeňme. Jan Palach, študent
Filozofickej fakulty Karlovej Univerzity, sa 16. januára 1969 zapálil na
Václavskom námestí. *"Udelal jsem to proto, aby odešli Rusové"*,
povedal pri transporte do nemocnice. O tri dni na to zomrel. V rozhovore,
ktorý v nemocnici za tých pár dní zivota ešte stihol dat, však
hovoril aj o pasivite verejnosti. Táto udalost otriasla celou
krajinou.*Ceskoslovensko, o co viac nadchnuté Prazskou jarou, o to viac
sklamané vpádmi vojsk Varšavskej zmluvy, nevedelo ako reagovat.*
Preco to ale spravil? Naozaj bol potrebný az takýto drastický cin? V
roku 2009 objavil historik Petr Blazek v archíve zaujímavú
informáciu. *Asi desat dní pred samovrazdou chcel Jan Palach so
skupinkou študentov obsadit Ceskoslovenský rozhlas.* Akcia však
nevyšla. Rozhodnutie upálit sa teda nebolo len zbrklým, neuvázeným
cinom, Jan chcel spolocnostou pohnút uz dlhšie. Zvolil si teda takýto
spôsob a podarilo sa mu to. Aj ked nie hned, lebo ludia mali vojakov a
tanky príliš cerstvo v pamäti. *Ale o dvadsat rokov to bol on, kto bol
hnacou silou študentov v Neznej revolúcii.*
Po jeho smrti ho však, bohuzial, nasledovali viacerí. Pocas januára,
februára a marca sa upálili Josef Hlavatý, Ján Zajíc, Evzen Plocek, ci
Michal Lefcík v Košiciach. Poculi ste však niekedy tieto mená?
Sám Jan Palach povedal: *„Muj cin splnil úcel. Ale at uz to nikdo
neudelá. At se ty studenty pokusí zachránit, aby celý zivot zasadili ke
splnení našich cílu. At se priciní ziví v boji."* Jan nakopol
Ceskoslovensko a potreboval presne takýchto odhodlaných ludí, ktorí by
pokracovali v jeho boji, ale ako sám povedal – ziví. *Bolo to príliš
vela smrti naraz.*
*Ako je to s našimi revolúciami teraz?* Muz, ktorý sa snazil vcera
naoko upálit nám pripomenul, ze je ich uz vela. Protesty boli v
totalitnej spolocnosti prejavom velkej odhodlanosti ludu. V súcasnosti sa
ale stali bojmi, ktoré nikto neberie vázne. Najviac citelné to bolo po
fiasku jedného z najväcších protestov súcasnosti – protestov proti
spisu Gorila. *Ludia vychádzajú do ulíc skoro kazdý týzdeň a
poslanci, velké ryby slovenského rybníka sa nám môzu iba smiat do
tváre.*Vedia totiz, ze sa tým nic nezmení. Ze spolocnost sa uz
nenadchne. Tak teraz vyvstáva dilema súcasného obcana, ktorému nie je
stav v jeho krajine ukradnutý. *Ako prinavrátit protestom ich stratenú
váznost?*
Ján stále horí pod vieckami našich privieraných ocí na
námestie kde hluchí a slepí s vetrom zametajú niecie stopy,
stále vedú prázdne dvere,
dokorán.
↧