Kazdý clovek by vo všeobecnosti chcel zit co najdlhšie a byt co
najzdravší a to az do posledných chvíl svojho zivota. V tomto sa
zhodnú absolútne všetci. Ale zial, uz iba málokoho zaujíma, ako
vlastne svoj zivot prezije, presnejšie povedané, ci ho vôbec naplní
jeho skutocným zmyslom. Málokoho zaujíma, ci svoj zivot prezije v pravom
zmysle plnohodnotne. Skutocne plnohodnotne! Nie podla toho, co za
plnohodnotné povazujú ludia samotní.
No a práve v tomto je skrytý onen velký paradox a relativita, o ktorej
bude rec. Ak totiz clovek zije naozaj plnohodnotne, v urcitom slova zmysle
nezálezí na tom, ci zije dlho. Dôlezité je, ze zije plnohodnotne!
A zase naopak, ani dlhovekost a ani pevné zdravie nemajú schopnost samé
o sebe ucinit zivot cloveka naozaj plnohodnotným.
Ako teda prezit vlastný zivot vskutku plnohodnotne? Naozaj plnohodnotne az
do takej miery, ze tým eliminujeme hranice casu? Az do takej miery, ktorá
uciní otázku dlzky trvania zivota bezpredmetnou?
Priblízme si to na príklade nad všetky príklady – na zivote Krista!
Zil velmi krátko, pricom len málokto bude pochybovat o maximálnej
plnohodnotnosti jeho krátkeho zivota, ktorou dokázal popriet hranice
casu.
Zásadná otázka teda neznie ako dlho, ale ako kvalitne!
Co ale dáva rozhodujúcu kvalitu, skutocnú kvalitu nášmu zivotu a ciní
ho v pravom zmysle plnohodnotným?
Je to túzba po vyššom, cistejšom, vznešenejšom, ušlachtilejšom,
lepšom a spravodlivejšom! Túzba byt coraz cistejším, ušlachtileším,
vznešenejším, lepším, spravodlivejším a ohladuplnejším! Túzba na
sebe neúnavne v tomto zmysle pracovat. Túzba, ktorú mozno definovat ako
snahu po osobnom duchovnom vzostupe.
Práve k týmto cielom a ideálom musíme neustále smerovat. Lebo kedze je
clovek bytostou duchovnou, musia byt i jeho ciele a ideály duchovného
druhu. K nim má vázne usilovat. Má usilovat o dosiahnutie maximálnej
cistoty, ušlachtilosti, spravodlivosti, dobra, láskavosti a
ohladupplnosti, akej je len schopný. Lebo jedine úsilie o tieto hodnoty
môze ucinit jeho zivot plnohodnotným. Nic iného takú schopnost nemá.
To ale znamená, ze snazenie o hodnoty iného, cize hmotného druhu,
ktorému väcšina ludí obetuje všetky svoje sily, ze úsilie o tieto
hodnoty nemôze ucinit náš zivot v pravom zmysle plnohodnotným. Ak teda
budeme zit hoci aj tisíc rokov, ale stále sa budeme naháňat iba za
hodnotami hmotného charakteru, náš zivot nebude plnohodnotný a jeho
dlzka nám v tom nijako nepomôze.
Aby sme sa ale dobre rozumeli, je úplne správne, ze chceme byt zdraví,
chceme zit dlho a chceme mat uspokojené svoje najzákladnejšie ludské
potreby, ale treba vediet, ze ani to najpevnejšie zdravie, ani dlhovekost,
ani tie najlepšie financné ci rodinné pomery nedokázu sami o sebe
privodit a vyvolat duchovný vzostup. To zostáva vyhradené iba nášmu
najvnútornejšiemu chceniu! Jedine ono a nic iného urcuje, ci svoje
zivotné snazenie zameriame smerom k výšinám, cize k duchovnému
vzostupu, alebo ho naopak nasmerujeme k nízkym snahám iba o hmotné. Iba
na najvnútornejšom chcení kazdého cloveka zálezí, ci bude ako vták
smerovat strmhlavým letom nahor, alebo zostane ako väzeň naveky
prikovaný k hmote.
A v tejto slobode vlastného chcenia tkvie velká spravodlivost, ktorá
neberie do úvahy rozdiely v sociálnych pomeroch, v zdravotnom stave, vo
výške vzdelania, ci v desiatkach iných ukazovatelov. Pozitívne
podmienky môzu cloveku pomáhat, ale duchovný vzostup mu sami o sebe
neprivodia. Nepriaznivé podmienky ho zas môzu brzdit a zadrziavat, ale
nie sú schopné zabránit mu v duchovnom vzostupe, ak sa preň pevne
rozhodol. Lebo jedine najvnútornejšie, vlastné, slobodné chcenie
cloveka urcuje jeho cestu a v tom tkvie oná velká spravodlivost.
Zdravie, vitalita, sila, dlhovekost, ale i hmotné zabezpecenie a dostatok
financných prostriedkov, to všetko nám teda má poslúzit k tomu, aby
sme stáli pevne v hmotnosti zeme a mohli bezpecne a nerušene duchovne
krácat nahor. Aby sme sa pevne a isto stojaci na zemi zamerali k
výšinám ducha.
Zdravie, vitalita, dlhovekost, financné zabezpecenie, harmónia v rodine,
to všetko však nemá byt hlavným cielom nášho zivota. Nemá to byt
jeho hlavným úcelom, ale len prostriedkom k úcelu! K skutocnému úcelu
a zmyslu bytia, ktorým je duchovný vzostup! Duchovný vzostup, totozný s
váznou snahou o dosiahnutie co najvyššej moznej cistoty, ušlachtilosti,
dobra, spravodlivosti, láskavosti a ústretovosti voci ostatným.
Duchovný vzostup totozný s váznou snahou o poznanie Pravdy. Pravdy o
zivote, o jeho zákonitostiach ako i o Tvorcovi týchto zákonitostí - o
Bohu.
Jedine takéto úsilie a takáto snaha môzu dat skutocnú plnohodnotnost
ludskému zivotu. Plnohodnotnost, skrývajúcu moc popriet hranice casu.
Cas totiz vládne iba v hmote. Avšak tam, kde vládnu hodnoty ducha, tam
casu niet! Tam vládne bezcasovost, totozná s vecnostou.
A práve vecnost, vecné, nikdy nekonciace bytie je údelom všetkých,
ktorí vo váznom snazení o duchovné dokázu prezit v pravom zmysle
plnohodnotný zivot uz tu na zemi.
↧