** *Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Rad na predaj
vlasti* **
[IMG:- Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 1 -
Rad na predaj vlasti]
Na zaciatok si predstavme takýto obraz.
Metropola Slovenska, hlavné námestie, polnoc, svetlá sú z nejakých
dôvodov zhasnuté.
Otvorené sú iba dva stánky na opacných koncoch námestia.
Na jednom ziari vývesná tabula: „Registrácia tých, ktorí chcú
predat Slovensko a Slovákov. Platíme hned a vela“.
Na druhom stánku visí iná výveska:
„Registrácia tých, ktorí sú pripravení obetovat sa pre Slovensko a
Slovákov.
Odmena – vecná sláva, spomienka vdacných generácií a pamätník v
Komárne na moste cez Dunaj“.
Rad ku stánku, kde sa zapisujú tí, ktorí chcú predat Slovensko a
Slovákov tvorí huciaci mnohotisícový dav. Hoci je tma, ludia si v
rade zakrývajú tváre velkými ciernymi okuliarmi, spustenými šiltmi,
zeny sa halia do šatiek – predstierajú, ze je im to nepríjemné,
dokonca, ze sa hanbia.
Poniektorí si kúpili a navliekli karnevalové masky, ktoré velmi draho
predávajú prešibaní podomoví obchodníci, hovoriaci nezrozumitelným
jazykom. Tí, co chcú predat vlast v maskách, sa správajú sebaistejšie
a vytlácajú ostatných.
Náhle sa zo stánku rozlieha hlas registrátora: „Tí, ktorí chcú
predat deti na orgány, nech sa postavia do zvláštneho radu.
Dvojnásobná sadzba“.
Rad sa dá do pohybu a zacína sa tlacenica. Muzi rozrázajú zeny a
vrhajú sa k dvojnásobnej sadzbe, zeny sú v pomykove.
Zato pri druhom stánku je situácia pokojná. Zopár podgurázených
starcov sa háda o tom, na akom cintoríne budú pochovávat hrdinov a ci
Madari dovolia tým, ktorí sa obetovali pre Slovensko a Slovákov postavit
pamätník na moste v Komárne. Tváre si tu nikto nezakrýva, ale ani
obetovat sa nikto nezapisuje.
** *Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Všetky vlasti
v Európe sú uz dávno vypredané* **
[IMG:- Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 2 -
Všetky vlasti v Európe sú uz dávno vypredané]
Za miesto deja som si pre úvodný obraz vybral hlavné námestie v
Bratislave iba preto, ze rec bude hlavne o Slovensku a Slovákoch.
V skutocnosti by podobným miestom deja s ešte väcším úspechom mohlo
byt akékolvek iné európske hlavné mesto. Ak by sa takéto stánky
otvorili na námestí svätého Štefana vo Viedni, nevedno, ci by slávny
chrám vydrzal pod náporom chtivých.
V Prahe by na Václavskom námestí zostali iba ruiny, spod ktorých by
vytÅcalo špinavé kopyto slávneho koňa. Vo Varšave by bola znicená
pompézna výšková budova, kópia jednej z moskovských a predavaci
chlebíkov a majitelia mobilných toaliet by rozprávkovo zbohatli. V
Berlíne by státisíce Turkov, Kurdov a Rusov, ktorí tu zijú, od radosti
zmietli celé centrum so starými i novými ríšskymi snemami a pamätným
hranicným priechodom Checkpoint Charlie.
V Parízi na Champs Élysées by vyšiel milión ciernych Parízanov a
nepustil by do radu, kde sa predáva vlast, ani jedného z bielych
Francúzov – a tých bielych Francúzov, ktorí by sa rozhorcovali nad
tým, ze im zakazujú predat to, co je ich rodné a krvou velkých
predkov zaplatené, by demokratická tlac obvinila z rasizmu.
Prejdime však teraz od sladkých fantázií k surovej realite.
Predat svoju vlast sa v Európe nikomu nepodarí, lebo sú uz tam dávno
vypredané.
V Európe v súcasnosti neexistujú nijaké národné idey – vytrhli ich
aj s koreňom.
Existuje iba neduzivá frakcia pod názvom Európa národov v
europarlamente.
V Európe to vôbec s ideami vyzerá zle – prakticky nie sú.
Okrem tých banálnych, všeludských.
Teda primitívne lzivých jarmocných obrázkov o prosperite Európskej
únie, na ktoré vábili a zvábili do Európskej únie nových
„postkomunistických“ clenov.
Preco Európska únia bude prosperovat, sa dnes uz nikto nechce
vysvetlovat. Hojnost a prosperita Európy v oficiálnej ideológii
euroúradníkov dosiahla to isté postavenie, kde sa pred nejakým casom
nachádzal obraz budovania komunizmu v jednej konkrétnej krajine –
Sovietskom zväze.
Ako vybudujeme komunizmus, preco a naco ho budujeme, to nevie nikto.
Co vlastne je komunizmus, ktorý akoby budujeme - tým viac nikto nevie.
Všetci dostanú podla potrieb, potom ich dozenú a ešte aj pridajú.
Ale vodcovia ako papagáje opakujú: komunizmus zarucene vybudujeme. A s
vodcami sa nikomu nechce hádat.
Ked komunizmus, tak komunizmus.
Prekvitajúca v rámci EÚ Európa - co uz, nech si len kvitne ako ruza,
dobre jej tak.
Pravda, v Európe existujú idey skryté, vytúzené, o ktorých nikto
nahlas nehovorí, ale všetci vytrvalo premýšlajú. A nielen
rozmýšlajú, ale snazia sa ich uskutocnit v zivote, zem priam ryjú
nosom, aby sa rozprávka premenila na skutocnost.
O týchto tajných, ale masových a celonárodných ideách bude rec.
** *Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Ukradnút v
starej Európe uz niet co* **
[IMG:- Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 3 -
Ukradnút v starej Európe uz niet co]
Zbohatnút a vychutnávat si bohatstvo - taká je hlavná a vecná idea
starej Európy, pokým sa vecnými zdajú peniaze, ozajstné bozstvo
Európy, skutocné nábozenstvo Európanov, ktoré celkom úspešne
rozšírili na celý svet, v ktoré veria a podla ktorého zijú. Cím
viac peňazí, tým blizšie si k Bohu.
Naco peniaze?
Aby bol dom s muškátmi na oknách, Mercedes vo dvore, dovolenka nie v
Turecku, uz okupovanom ruskými turistami, ale na Seychelských ostrovoch,
kam sa Rusi ešte len vkliňujú.
Aby prišla sýta staroba, kvalitné liecenie, pompézny pohreb.
Hla takáto prostá a vytúzená je idea pre široké masy Európanov, v
ktorej niet nic nové ani zlé, okrem jedného – uskutocnit ju, je coraz
zlozitejšie.
Peňazí tlacia Yankeeovia stále viac akoby pre všetkých, no bohatstva z
toho akosi nepribúda.
Kolko Európanov si v súcasnosti môze reálne vychutnat svoje bohatstvo?
Dokonca aj v tých najbohatších európskych krajinách je to
zanedbatelná menšina. Pricom táto menšina svoj blahobyt nezískala,
nezarobila si naňho, neukradla ho – ale jednoducho ho zdedila od
predošlých pokolení. Od dedov a otcov, ktorí dobývali, zarábali a
kradli.
Ale aj títo bohatí dedicia si svoje peniaze ani tak nevychutnávajú, ako
sa o ne trasú a znepokojene hladia do hmlistej dialky. Majú co stratit a
tieto straty vyzerajú zo dňa na deň hrozivejšie.
Kto môze v starej Európe zbohatnút?
Pre nebohatú alebo chudobnú väcšinu sú perspektívy zbohatnút matné
tak, ako nikdy predtým, hoci v obohacovaní sa vidí, ako prv, zmysel
zivota.
Cím bohatšia je európska krajina, tým menej nádejí zbohatnút
majú tí, co sú chudobní. Bohatí sú tam bohatými dávno, chudobní
sú dávno chudobní.
Preco?
Pretoze zlodejstvo je jediná zarucená cesta k bohatstvu, konkrétne ona
tvorí základ všetkých slávnych rodových európskych majetkov – no
ukradnút nieco v starej Európe sa dá uz len tazko.
Všetko je uz dávno rozkradnuté predkami súcasných bohatých.
Dostávame poburujúci, najmä pre bystré ruské oko, obraz – ukradnút
nieco v Európe prakticky uz niet co. Nie sú suroviny, ani kolónie.
Iba štátny rozpocet, ktorý dokázu pílit dedicní magnáti spolu s
dedicnými štátnymi úradníkmi, ktorí dávno obsadili všetky skulinky.
Rozpílenie štátneho rozpoctu v Európe, sa zatial za krádez nepovazuje,
hoci sa na ňu velmi ponáša. Odtialto, z tohto miesta vyrastajú nohy
slávnej európskej cestnosti, ktorou sa po stárocia nadchýnajú naivní
Rusi, bez toho, aby chápali podstatu.
Európania nekradnú, pretoze niet co u nich kradnút. Okrem domov s
muškátmi, áut vo dvore a hypoték na tridsat rokov. Teda okrem drobných
malickostí.
Ale ked sa ešte dalo co odniest, cestní Európania kradli zo všetkých
síl. Vo svojich velkých revolúciách, ci uz to bola Anglická alebo
Francúzska sa rozkrádali stárocné feudálne úspory a robilo sa to
velmi kruto.
Potom prišli koloniálne výdobytky – kolónie kradli surovo a
nemilosrdne, ako by to dobrodušným Rusom ani na um nezišlo.
Rúbali sa Európania navzájom hlava-nehlava v storocných a
tridsatrocných vojnách a najmä v svetových, rúbali sa zarputilo a
cielavedome – kým sa bolo preco rúbat.
Potom prišli naše štastné casy – a obycajný clovek nemá v Európe
uz co ukradnút, a ludia sa dávno bojovat odnaucili.
Kam sa len pozrieš, všade samé prekázky.
** *Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea –„Svine
politici kradnú!“* **
[IMG:- Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 4
–„Svine politici kradnú!“]
Tak ako bolo slúbené, v svojom rozprávaní so sa dostal ku
Slovensku, aby som pomenoval ozajstné skryté, vytúzené idey, ktoré
ovládajú umy Slovákov.
Zdôrazním, Slováci v tom nie sú originálni a ak sa aj odlišujú od
svojich postkomunistických bratov, potom v tú lepšiu stránku.
Sú skromnejší, svedomitejší – krajina je malá, všetci sa tu
poznajú.
Ked na jeseň roku 1989 ceskoslovenská nomenklatúra tak necakane a
pokorne odovzdala svoju moc odváznym intelektuálom, ktorí akoby
povstali, ideí na Slovensku bolo nadostac, jedna krajšia ako druhá.
„Pravda a láska zvítazia nad lzou a nenávistou!“ hlásal vtedy
zamatovo nezný hrdina Václav Havel a pustil sa predávat Cechov a
Slovákov tak vehementne, ze dohnat ho úrovňou predajov sa zatial
nepodarilo ani kniezatu Schwarzenbergovi.
Uplynulo dvadsat rokov a vítazstvo pravdy a lásky uz nespomína nikto,
ani z oblizovania unavený Havel. Teraz sa hovorí nieco úplne iné.
„Svine politici sa zaoberajú iba tým, ze sa hryzú o miesta pri
válove!“ tak hovoria prakticky všetci, vrátane samotných politikov.
„Svine politici kradnú!“
„Svine politici dostávajú velké platy a nic nerobia!“
„Tí politici sú jednoducho svine – vzdy, všade a vo všetkom!“
Tak sa dnes hovorí na Slovensku. Ale po týchto nasrdených rozhovoroch,
mnohí tichucko pre seba dodávajú: “O co som ja horší od Joza
Mrkvicku, toho hnusného ozrana, ktorý sa dostal k válovu, hned si kúpil
nový Passat a teraz stavia synovi dom. Preco Jozo môze byt pri válove a
ja nie? Ved ja by som všetko robil lepšie a aj kradol by som menej.“
Masy na Slovensku zacínajú hladat spravodlivost vo všeobecne
panujúcom zlodejstve a dozadujú sa svojho podielu v rozkrádaní.
V tomto spocíva hlavný rozdiel medzi mladou Európou a starou, kde
chudobný clovek od narodenia pozná svoj chudobný osud a nekuje
napoleonské plány ako preniknút do predstavenstva oceliarskeho giganta.
Zato na Slovensku sa takéto plány kujú. Vyšvihnút sa z biedy medzi
„aristokraciu“, o tom sníva div nie celé uvedomelé obyvatelstvo,
pretoze existuje mnozstvo zivých príkladov, ktoré sa velmi ziada
napodobnit. A smer tohto prelomu poznajú všetci –
prostredníctvom cestných, otvorených a demokratických volieb sa
všetci vrhajú do špinavej politiky, kde svine politici kradnú.
Masy sa vrhajú do politiky v presvedcení, ze k válovu púštajú iba
svine.
Kazdé nové volby na Slovensku zatahujú do zápasu o šancu stat sa
politikom, teda v celonárodnom chápaní zlodejskou sviňou, stále
širšie ludové masy.
Toto sa stáva naozaj národnou ideou – byt politikom a vychutnávat
si bohatstvo. Myšlienka cisto utopická, no vskutku ludová.
Utopická pre väcšinu preto, lebo neexistuje taký velký válov, ktorý
by umoznil, aby sa politikmi stali všetci obyvatelia krajiny. Napokon aby
bolo nieco, co sa dá ukradnút, toto nieco musí niekto vytvorit.
Reálna je ale pre úspešných jednotlivcov a skupiny, ktorým je podla
demokratických pravidiel súdené prebit sa k tazko skúšanému
štátnemu vemenu a opät nebohatému Slovensku dokazovat spravodlivost
starej múdrosti: neexistuje taký chudobný štát, aby sa v ňom nedalo
nieco ukradnút.
Priblizne pred rokom, v tom case ako poslanec slovenského parlamentu, som
dostal anonymný mail, autor ktorého mi s trpkostou a horúcou závistou
napísal: „Ak by som sa stal poslancom parlamentu, zabezpecil by som seba
a svojich potomkov na pät dalších generácií“.
Musím tohto autora sklamat – nie všetci poslanci slovenského
parlamentu dosahujú takéto rozprávkové výsledky. Sú medzi nimi aj
takí, ktorým nie je lahostajný osud Slovenska a slovenského národa.
Dokonca existuje aj taký cudák, ktorý míňal svoju poslaneckú výplatu
na portál na internete, ktorý by bol prístupný a bezplatný pre
všetkých.
Dokonca si dovolím celkom revolucné vyhlásenie – nie všetci politici
sú svine.
Vyznelo by to príliš urázlivo vo vztahu k volicom, ktorí ich do
politiky priviedli.
Ludia v politike, tak ako všade, sú rôzne.
** *Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Privatizácia
ako hlavný zdroj zlodejstva * **
[IMG:- Sergej Chelemendik: Zlodejstvo ako národná idea – Kapitola 5
–„ Privatizácia ako hlavný zdroj zlodejstva]
Privatizácia ako národná idea
Privatizácia ako hlavný zdroj „svinského zlodejstva politikov“
Chcel by som zhrnút svoje mnohorocné úvahy o postkomunistickej
privatizácii, ktoré sú citatelom mojich textov známe.
Podstata privatizácie v súcasnosti uz nie je hmlistá, táto podstata je
prístupná ponímaniu a chápaniu.
Privatizácia bola hlavnou a jedinou národnou ideou, ktorú prijali a
realizovali postkomunistické štáty, porazené v studenej vojne.
Realizovali, neuvedomujúc si podstatu, s výnimkou zopár zasvätených, a
preto mlcanlivých jednotlivcov.
Podstata je takáto: Západ (západná Európa a USA) kradne Východu
(štáty bývalého ZSSR a Varšavskej zmluvy) tzv. „celonárodné“
vlastníctvo, ktoré ešte donedávna bolo vlastníctvom okrádaných
štátov Východu, ale stalo sa vlastníctvom súkromných osôb,
korporácií a štátnych spolocností Západu.
Privatizácia – je krádez tisícrocia zabalená v pokrcenom obale
táranín o „neefektívnosti totalitného socializmu“. Obrovské
vlastníctvo štátov sovietskeho bloku zacalo po nezných revolúciách a
pucoch prakticky bezplatne prechádzat do rúk západných vlastníkov.
Pricom na území bývalého Sovietskeho zväzu bol tento proces
neukoncený, pozastavený, v Rusku odklonený iným smerom – velmi
rýchlo sa tam zaviedli vlastní oligarchovia a neskôr siloviki
(Ñиловик – neoficiálny termín, široko
pouzívaný od 90. rokov; oznacujúci vysokopostaveného úradníka
(vojaka), patriaceho k tzv. „silovému bloku“, pod ktorým sa obycajne
rozumejú ministerstvá a úrady priamo podliehajúce, podla federálneho
zákona „O vláde“ prezidentovi Ruskej federácie, pozn. prekl.),
ktorí oligarchov prinútili delit sa a ktorí sa starali o osud velmoci
s cielom vlastného prezitia.
Siloviki v Rusku nabrali tolko reálnej sily a k moci sa dostali preto,
lebo ich viedol inštinkt prezitia, ten zakladný inštinkt, ktorý
hýbal bude hýbat Dejinami.
Napríklad ešte ako malý chlapec, ktorý velmi nechcel, aby ho rozdrvila
húf podgurázených strelcov, Peter I. zalozil svoje „vojsko pre
zábavu“ (поÑеÑное войÑко –
najskôr vzniklo a bolo urcené pre zábavky malého cárovica; pocet
„potešnych“ spociatku neprevyšoval 50, neskôr sa rýchlo rozrástol,
pozn. prekl.), z ktorého sa neskôr utvoril Preobrazenský pluk. Mladý
cár Peter I. chcel prezit a najprv sa vyzbrojil sám. Neskôr vyzbrojil
celé Rusko a zlomil chrbát najväcšiemu európskemu dravcovi tých cias
švédskemu královi Karolovi XII.
Prezit chceli aj ruskí siloviki, a preto si vytvorili vlastnú hierarchiu,
našli si vodcu, výsledkom coho ruské surovinové bohatstvo, ropa a
plyn, zatial neprešli do rúk Západu, hoci sa Západ velmi snazil.
Zato vo východnej a strednej Európe privatizácia prešla ako po masle.
My vám, „mladým Európanom“, venujeme clenstvo v NATO, EÚ a
schengenskú zónu a vy nám na oplátku darujete štátne vlastníctvo.
V prípade Ceskoslovenska to znamenalo vcelku vyspelý priemysel,
polnohospodárstvo a infraštruktúru.
Asi takáto „výmena“ sa uskutocnila vo východnej a strednej Európe
– mydlové bubliny sa vymenili za závody a fabriky. Sklícka na ostrov
Manhattan.
Všetko ostatné sú len detaily procesu, dôkladne prezuté niektorými
autormi v súcasnom Rusku, tak v termínoch marxizmu-leninizmu, ako aj
novej terminológii neokolonializmu.
Nie v termínoch je však pes zakopaný, ale v samotnej podstate – Západ
vyuzil slabost vládnucej triedy Východu a ukradol od neho to, co Karl
Marx oznacoval ako „výrobné prostriedky“.
Privatizácia na Východe je výsledkom porázky sovietskej ríše v tzv.
studenej vojne, podobný tomu, ked Sovietsky zväz vyvázal z porazeného
Nemecka závody. V súcasnosti nebolo treba uz nic vyvázat –
porazeným dali „chlipnút si slobody“ a oni sami všetko odovzdali a
súhlasili stat sa nádenníkmi v svojej zemi.
Hlavná prícina porázky sovietskej ríše spocívala v neschopnosti
poststalinskej sovietskej nomenklatúry, stagnacnej sýtej breznevovskej
éry, ktorá nenašla ani vodcu, ani ideu.
Sovietski vodcovia schudobneli na ludí a na myšlienky – a s
celonárodným nadšením prijali „reformátora“
judáša-Gorbacova, ktorému navzdy prischne hanba za rozpad velkej
krajiny.
Ktorý jediným gestom „daroval“ Západu východnú Európu spolu so
strednou. Dar bol prijatý Západom vecne a bez zbytocných slov.
Darovaným národom Západ zase venoval privatizáciu ako národnú ideu.
Privatizácia otvorila éru totálneho zlodejstva, ktorá sa ešte
neskoncila. Privatizácia pritiahla k „moci“ nové „elity“,
„slobodne volené“ za pár drobných, ktoré Západ odštipol zo svojej
bohatej privatizacnej koristi.
Na konci tejto éry privatizácie všetci v danej chvíli zijeme.
Všeobecné zlodejstvo, ktoré sa tak všetkým nepáci na Slovensku alebo
v Cesku, je logickým produktom konca privatizacnej éry.
Národ dvadsat rokov ucili rozkrádat štátne vlastníctvo na príkladoch
najúspešnejších privatizérov a ich okolia.
Národ sa to naucil a zorientoval sa. Dorástla mládez, ktorá okrem
zlodejstva nic v zivote nevidela, zlodejstvo berie ako normu a
socialistickú minulost rodicov povazuje za zlocineckú. Aj mládez ziada
svoj podiel.
Ale kradnút uz niet co.
A tak to vychádza tak, ze mnozstvo pripravených érou privatizácie,
zrelých, vyškolených kádrov ruve na kúsky zvyšky nejakého
penzijného fondu, ktorý úplnou náhodou ešte nebol celkom predaný
západným bankám.
Kto je vinovatý v tom všetkom, co sa udialo?
Takto sa radi pýtajú moji citatelia a ziadajú odpoved a trest.
Spravodlivo súdiac, v roku 1989 nikomu zo Slovákov ani len na um
nezišlo, ze Gorbacov ich odovzdal na Západ ako prídavok k Nemcom, za co
sa mu dostalo od Helmuta Kohla a Georgea Busha staršieho vrelej vdaky.
Je pohodlné všetko zvalit na Gorbacova, ktorý potom všetko zvalí na
svojho vychovávatela z KGB Androppova, ktorý, ak by zil, obvinil by
Brezneva, a ten by zase ukázal na Chrušcova. A potom by všetci
spolocne prstom dobli do súdruha Stalina – on za to môze.
Na Slovensku nemá význam hladat vinníkov. Zadul vietor z Východu – a
vznikli hutnícke giganty a tankový priemysel.
Zadul vietor zo Západu – a krajina bola zabudovaná bankami a
supermarketmi.
Vinní vo všetkom budú úsilím demokratickej tlac svine-politici, ktorí
kradnú. Hoci to, co bolo nakradnuté slovenskými politikmi, je púhe
zrnko v rozsahu celej privatizácie.
Aj to je pohodlné riešenie, ktoré pravda, nic nerieši.
Privatizácia uz patrí minulosti, Západ uz zlízal a strávil všetky
bohatstvá Východu, ale bohatším sa z toho nejako nestal.
Západ je v kríze, ktorú on sám vytvoril.
Na Východe vsak sa všeobecné zlodejstvo skoncí, ked si široké
masy naucené kradnút, uvedomia prostú pravdu – štátna kasa je
prázdna, viac kradnút niet kde.
Co bude potom?
Ako dalej zit, co robit?
** **
** *Sergej Chelemendik: serial Národná idea – Ruský národ „znesie
všetko“, slovenský - uz zniesol* **
*Ruský básnik Nikolaj Nekrasov v polovici 19. sto-rocia napísal o ruskom
národe prorocké slová: „Znesie všetko!“*
Proroctvo sa ukázalo dvojzmyselné a v sovietskej ére jeho slávnostný
pátos vystriedal posmešný tón – „vynesiet vsio“ znamená
„všetko rozkradne (вÑнеÑÑи – zniest, ale aj
vyniest, odniest, pozn. prekl.)
Boj s tzv. „vynášacmi“, teda tými, kto „vynáša“ zo závodov,
fabrík, obchodov, skladov a rôznych štátnych podnikov casti
celonárodného vlastníctva a pouzíva ich v osobný prospech sa v
Sovietskom zväze viedol celé desatrocia a korunovalo ho kata-strofálne
fiasko – nakoniec „vyniesli“ samotný So-vietsky zväz a ked ho
„vynášali“, opät si nikto nic nevšimol.
Napriek tomu Nekrasovova predpoved sa v Rusku plní – Rusi v priebehu
jeden a po storocia po vy-rieknutých slovách prezívajú v takých
krvavých vojnách a nepokojoch, aké si Nekrasov nedokázal predstavit ani
v tom najstrašnejšom sne.
Ruský národ zatial znáša všetko, aj ked s velkými stratami.
Zato koniec rozkrádaniu v Rusku nevidí nikto a ani nepredpokladá.
Krajina je taká velká, ze ju neroz-kradneš na veky vekov - amen!
Tak to zariadili dejiny a velmocenskí predkovia.
Historický optimizmus Ruska a Rusov je takýto – ak nerozkradli v
dávnom 16. storocí malé, dá sa povedat vtedy ešte drobné Rusko
opricnici Ivana Hrozného, hoci doradu rezali všetkých, neroz-kradne
ho ani Abramovic so svojimi jachtami a futbalom!
Znesieme všetko, vydrzíme všetky skúšky, lebo bohatstvo ruského
štátu je nevycerpatelné, nikdy sa všetko nerozkradne definitívne, a
teda ak sa po-štastí, a pánboh dá, aj na nás sa zvýši.
Idea nevycerpatelnosti bohatstva ruského štátu, a teda aj
neznicitelnosti moznosti nieco „vyniest“, sa nehovorí nahlas, ale bez
nej Rusko a Rusov nie je mozné pochopit. Je to ozajstná národná
idea.
V Rusku existujú aj iné národné idey. Rusi majú vela ideí, ale nie je
pre nich lahké vybrat si tú hlavnú, pretoze Rusi uz tradicne najskôr
hladajú toho najhlavnejšieho, ktorý bude vládnut a so všetkým sa
vysporiada. Vrátane národných ideí...
Na Slovensku sa veci majú trochu inak.
Krajina je malá a po dvadsiatich rokoch vzornej demokratickej
privatizácie „vynosit“ – v zmysle ulievat si, kradnút – na
Slovensku uz niet co. Ak neberiem do úvahy drobnosti, na ktoré sa vrhajú
zástupy lacných chamtivcov, aby si ešte nieco uchmatli, ktorí
jasnozrivo tušia, ze naozaj sú to po-sledné omrvinky.
Všetko si uz rozobrali „starší Európania“ spolu s Americanmi.
Pravda, Slovensko a Slováci ešte zostali na svojom mieste a
vychutnávajú si slobodu prostredníctvom najvýraznejších a
najúspešnejších príslušníkov ná-roda – tých, ktorí sa stihli
zúcastnit na delbe de-dicstva prekliateho totalitného rezimu.
Zlodejstvo ako národná idea na Slovensku uz od-chádza do minulosti. Idea
to bola pekná, no príliš elitná a ukázalo sa, ze splnit ju, môze iba
hÅstka vyvolených.
Títo národom vyvolení noví vodcovia „vyniesli“ všetko, pricom
vynesené nikam nezmizlo. Slováci môzu kedykolvek uvidiet svoj bývalý
majetok v labách európskych a amerických vlastníkov. Mô-zu sa pokochat
a potešit, ako šikovne to všetko privatizovali. Môzu zakývat svojim
závodom a fabrikám – síce z dialky, ale môzu!
Je skvelé, ze národom vyvolení, ktorí všetko zo Slovenska vyniesli,
konali cisto demokraticky – v mene národa, s mandátom volicov, v mene
euro-atlantickej integrácie, rôznych hodnôt, práv a slobôd.
** *Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Slováci – ozajstný
národ * **
[IMG:- Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Slováci –
ozajstný národ]
*Chcem ponúknut definíciu slovenskej národnej idey, zrozumitelnú a
prístupnú kazdému Slovákovi, nezávisle od toho, ci sa stihol radovat z
demokracie a privatizácie alebo nie.*
Idea v skutocnosti vecná, je to ono dávno zabudnuté staré, co dnes
vyzerá ako nové. Je to briliant, zašliapaný cizmami do blata, nie však
rozmliazdený. Lebo rozmliazdit briliant cizmami sa nedá.
Národná idea Slovenska to je zachovanie a prezitie Slovákov ako
národa. Nic viac a nic menej.
Slováci sú ozajstný národ. Túto vymozenost, pre mnohých na
Slovensku nepochopitelnú, treba uchovávat, opatrovat ju a hýckat. Dá sa
ňou aj nadchýnat a nevšímat si pritom kartónové „elity“, ktoré
sa navzájom ruvú pri vyprázdnenom koryte. Zajtra si na tieto bábky
nikto nespomenie, kým slovenský národ tu je a bude – ak, prirodzene,
Slováci sami neodmietnu byt národom.
Slovenská národná idea – to je národné zachovanie, ktoré majú
Slováci viac v krvi nez mnohí iní Európania. Inakšie by na svete nebol
slovenský národ, ale nieco, co sa podobá na sekujských Madarov v
rumunskej Transylvánii alebo na Moravanov v Cechách.
Namiesto Slovákov by bol nevyvinutý, neuskutocnený národ
(nesostojavšijsia – ten, ktorý sa neuskutocnil, nestal sa niecím,
pozn. prekl.), regionálno-etnické spolocenstvo, ktoré nedozrelo na
úroveň národa – zdôrazňujem, ze touto definíciou sa nikoho
nechcem dotknút.
Moravania nie sú o nic lepší ani horší ako Slováci, ale otázka, ci
sú Moravania národ, vyvoláva spory a škriepky u nich samotných a
podrázdenie u Cechov.
No Slováci národom nepopieratelne sú, lebo sa povazujú za národ a
správajú sa tak.
V našom svete sú uskutocnené národy, ktorých príslušníci sa sami
rozhodne a hromadne identifikujú ako národ so všetkými znakmi a
atribútmi tohto pojmu. Nielen sa identifikujú, ale berú na seba
spolocnú pre celý národ zodpovednost za svoju národnú existenciu, za
radost a smútok, vítazstvo a porázku.
Národom, ktoré sa uskutocnili, sa castejšie darí vytvorit si svoj
štát a dosiahnut medzinárodné uznanie.
Sú však aj národy, ktoré sa neuskutocnili – predstavitelia takýchto
spolocenstiev pochybujú o vlastnej identite, váhajú a vyberajú si
podla situácie.
Neuskutocnených národov je viac, ale to ešte neznamená, ze sú
horšie, alebo sa im tazšie zije – jednoducho majú iný osud.
Národu, ktorý sa uskutocnil aj nie velmi, sa nie vzdy darí vytvorit
vlastný štát. Prítomnost krajiny na mape sveta ešte neznamená, ze
jej obyvatelia sú národ.
Krajiny sa objavujú, menia a miznú. Krajiny odrázajú momentálne
rozlozenie síl – a národy, ktoré tieto krajiny obývajú, sú v takom
vztahu s meniacimi sa štátmi v akom vztahu je obsah s formou.
Ruský národ za posledných sto rokov zil v ruskom impériu, neskôr v
Sovietskom zväze a teraz zije v Ruskej federácii.
Nadalej však zostáva ruským národom – unikátnym ludským
spolocenstvom, zmesou všetkých so všetkými.
Existencia štátu, aj ked sa súcasníkom zdá všemocná a vecná, nie
vzdy dokazuje aj existenciu národa.
Na mape je velká krajina Spojené štáty americké – ale americký
národ neexistuje a podla všetkého ani nebude. Existuje megapokus
vypestovat nový americký národ metódou Micurinovej selekcie. Megapokus,
ktorý vedie nielen Spojené štáty, ale celý svet k megakatastrofe. Ale
národ nejestvuje!
Existuje mala krajina Lichtenštajnsko, v ktorej jej obyvatelia zijú velmi
blahobytne a na nic sa nastazujú. Ale lichtenštajnský národ tiez
neexistuje.
Národ, to nie je titul, ani hodnost. Je to urcitý spôsob zivota
urcitého poctu ludí, ktorí sú medzi sebou prepojení „národnými
putami“.
Národy sú rôzne, napríklad velké a malé.
V prípade Cíňanov, ktorí vedú cínsky spôsob zivota a sú spojení
cínskymi národnými putami, je to viac ako miliarda ludí. Je to
najpocetnejší národ. Tvoria ho Cíňania, ktorí sa prakticky do
jedného povazujú za Cíňanov, s výnimkou hÅstky ludí s cínskymi
koreňmi zijúcich v Spojených štátov, ktorí sa nepresvedcivo tvária,
ze sú ešte aj Americania.
Pokúsim sa teraz odhalit nový historický zákon. Cíňanov je tak vela
preto, lebo najviac zo všetkých sa povazujú za národ, veria v cínsky
národ a dôsledne tak robia celé tisícrocia. Preto im je dané podla ich
viery.
Kým malý národ, ako Moldavania, majú sklony k váhaniu a raz sa môzu
povazovat za Moldavanov, inokedy za sovietskych ludí, alebo za Rumunov –
v závislosti od historickej situácie. Viery v moldavský národ majú
Moldavania málo, a tak stoja v radoch na pochybné rumunské pasy. Neskôr
sa postavia na ukrajinské a ruské.
Opät zopakujem – Moldavania nie sú o nic horší ako Cíňania, Rusi
alebo Nemci. Ale nie je ich osudom, aby sa stali národom.
Slovenský historik, profesor Matúš Kucera hovorí takto: „Patrit k
národu, znamená kazdý deň odpovedat na otázku, ci si Slovák alebo
nie. Je to kazdodenné referendum vnútri kazdého jednotlivca alebo
rodiny“.
Ruskému citatelovi, ktorý vyrástol v nekonecnom Rusku sa takáto veta
môze zdat zvláštna, ale ak si otvorí mapu a nájde na nej Slovensko,
potom bude s profesorom súhlasit.
Slováci sú málopocetný slovanský národ v obklúcení silnejších a
výbojnejších susedov, medzi ktorými nie sú iba Slovania, ale aj
Madari, Nemci a v dávnej minulosti Turci. Vyberat si kto si a s kým si,
bolo nutné a volba nebola jednoduchá.
Stat sa národom a byt národom je volba, ktorú nerobia všetci. Vela
regionálno-etnických spolocenstiev v tomto svete sa sebaidentifikuje
zlozitejším spôsobom.
Cast Moravanov v Cesku sa povazuje aj za Cechov a cast nie.
Velká cast Ukrajincov a Bielorusov sa súcasne cítia byt aj Rusmi. A ich
pocity sú pravdivé.
Cast Rusínov sa súcasne povazuje aj za Slovákov, cast aj za
Ukrajincov, cast iba za Rusínov.
Slováci sa povazujú iba za Slovákov. Aj tí najzlodejskejší,
najšpinavší a najnechutnejší slovenskí privatizéri, ktorí velakrát
predali svoju bezmocnú vlast, povedia, ze sú Slováci - a je to pravda.
** *Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Slovenský národ môze
zit dalej * **
[IMG:- Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Slovenský národ
môze zit dalej]
*Slovenský národ sa môze zachovat a ochránit napriek všetkým pôvabom
novej svetlej budúcnosti menom globalizmus, v ktorom zivot na našej
planéte bude zabezpecený iba pre hÅstku najrozumnejších a
ostatní, nie najrozumnejší, budú pouzití na hnojivo. *
* *
Globalizmy prichádzajú a odchádzajú, ale národy zijú dalej.
Dalej môze zit aj slovenský národ. A to je celá národná idea.
- Aká biedna a smutná národná idea! povie si dnes väcšina Slovákov.
– My všetci máme inú ideu: bezstarostný, blahobytný zivot naplnený
pôzitkami. V zjednotenej Európe pod krídlom Ameriky aj Slovensko bude
prekvitat a idylicky si zit. Neexistujú pre to nijaké prekázky – iba
tú prekliatu korupciu zostáva porazit a všetko ostatné sa uz urobilo. A
nad korupciou zvítazíme - toto vítazstvo uz nie je za horami.
Zlodejským politikom, ktorých sme si zase zvolili, platy okrešeme...
Tak povedia mnohí – takto ich naucili hovorit a rozmýšlat. Netreba sa
s nimi škriepit, aj oni dostanú podla svojej viery – uvidia svoj sýty
a bohatý zivot plný pôzitkov. V televízii.
Je mi jasné, ze sám pokus sformulovat národnú ideu Slovenska sa mnohým
bude zdat naivným idealizmom: my všetci sa naháňame za peniazmi a on tu
hovorí o slovenskom národe. Nech sa stará o ruský národ, ked je ruský
spisovatel.
Co uz, všetci spisovatelia sú do istej miery idealisti. Tí ruskí
zvlášt.
O ruskom národe a jeho osude píšem uz štvrt storocie a tieto slová
neznejú naprázdno. Lahko sa o tom presvedcíte aj bez toho, aby ste
ovládali ruštinu, ak si dáte do Googlu СеÑгей
Хелемендик.
Prišiel cas písat o slovenskom národe
Myslím, ze slovenský národ potrebujú Slováci tak, ako clovek potrebuje
svoje telo – ruky, nohy, hlavu. Iné dôlezité orgány.
Ludia potrebujú národy – inak by národy nevznikali.
Slováci potrebovali svoj vlastný národ, velmi sa chceli ním stat,
napriek všetkému – a podarilo sa im to.
Národ, to je zivý spolocenský organizmus podobný rodine, tvorený
rodinami.
Národ a rodina sú dve hlavné formy súzitia ludí, pricom národ je
zlozitejšia forma.
Rodiny sú menej dlhoveké – národy zijú storocia, dokonca tisícrocia.
Národy na seba stále vzájomne pôsobia a vytvárajú medzinárodné
spolocenstvá, ktoré sa niekedy snazia nazývat rasami – inak by sme
nepoznali slová Slovania alebo Arabi.
Sú to zlozité útvary o ich podstate sa vie málo, okrem ocividnej
jazykovej a kultúrnej príbuznosti. Madari, Fíni a Mongoli sú „rasoví
príbuzní“, hoci ich historické osudy v posledných storociach navonok
nijako nesúvisia.
Rôzne národy majú niektoré dôlezité spolocné crty, napríklad
spolocné nábozenstvo. Toto spolocné sa zauzívalo oznacovat slovom
civilizácia.
Národ je pojem ustálenejší a konkrétnejší, civilizácia je termín
viac nejasný, mnohoznacný a vágny.
Slovo civilizácia sa casto vyslovuje skôr preto, ze pekne znie a
nevniká sa do jeho významu.
Slovenský národ sa uskutocnil sa, existuje a nielen zije, napriek
stárocnému útlaku z madarskej strany, tlaku Cechov a Nemcov, napriek
velkej emigrácii za oceán v tridsiatych rokoch, ked krajinu opustil div
nie kazdý tretí obyvatel.
Slovenský národ je plný síl a rozvíja sa napriek všetkému.
** *Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Mýtus o novej
civilizácii peňazí. Hitlerov blud a nový svetový poriadok* **
[IMG:- Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Mýtus o novej
civilizácii peňazí. Hitlerov blud a nový svetový poriadok]
*
Tí, ktorí sa dnes bijú o to, aby vládli svetu, popierajú a nicia
rodinu a národ ako podstaty, ktoré sú nepriatelské pre ich plány.
Nicia zá-klady „predošlého“ ludského zivota, rúbu korene.
*
*Výmenou za to však nic neponúkajú, okrem primitívne lzivej idey
všeobecného bohatstva, akoby prístupného pre všetkých.*
Oficiálny ideál týchto nových kandidátov na vládcov sveta je mýtus o
novej svetovej civilizácii peňazí, ktorá ludstvo zjednotí vo
vše-obecnom a radostnom konzume.
V zivote plnom pôzitkov, kvôli ktorému je potrebné zlikvidovat
„prezité“.
Raj na Zemi, pre ktorý znicíme všetko staré. Podotknem, ze nicit
„sta-ré“ sa obycajne snazili tí „noví“, ktorí si mysleli, ze
starého sa im ne-dostávalo, alebo sa im ho dostalo málo.
V súcasnosti tvorcami nového svetového poriadku sú najmä America-nia,
najbohatší ludia na našej planéte, prejedení rôznymi vymozenos-tami
a pôzitkami, ktorí spotrebovávajú desatnásobne, ba aj stonásob-ne
viac nez pracovití Cíňania.
Polovicu zivota sa prezierajú, druhú polovicu sa liecia –
spotrebováva-júc pri tom obrovské nenahraditelné zdroje.
Ale aj tak im nestací, lebo majú iba jedného Boha - nenásytnú,
cho-robnú a ohavnú chamtivost.
Pritom je cudné, ze títo „noví“ tak neznášajú svojich predchodcov
bolševikov, tiez nicitelov a revolucionárov, ktorí tiez slubovali raj na
Zemi.
Myslím, ze preto, lebo závidia a vnútorne cítia, ze bolševici boli
sil-nejší a úspešnejší, v svoje idey sami verili a bojovali za ich
uskutoc-nenie.
„Vybudujeme náš, nový svet,
kto bol nicím, stane sa všetkým!“
Tak sa spievalo v komunistickej hymne Internacionále – preco potom noví
proroci tvrdia o komunizme, ze je to loz?
Pretoze sami tvorcovia nového svetového poriadku nebudujú nijaké nové
svety – iba tupo tlacia svoje cudné a absurdné peniaze a s hrôzou
cakajú, cím sa skoncí ich Velká Hra.
Ich peniaze, základ novej civilizácie, novej svetlej budúcnosti majú
velmi daleko od zlatého cervonca cárskej pecate, ktorý bol v obehu v
Rusku ešte menej ako pred sto rokmi (cervonec, zlatá minca v hodnote 10
rublov, pozn. prekl.). Ich peniaze – to je megaloz, tupá a primitívna v
porovnaní s rozprávkovým komunizmom éry môjho detstva.
Dnešné peniaze - to je mydlová bublina, ktorá praská, len co sa jej
dotkneš.
Peniaze, aké ich poznáme a pamätáme si, uz v našom svete nie sú, hoci
ich neexistenciu sa zatial darí tajit.
Namiesto tých „starých dobrých peňazí“, dôkladne opísaných
Mar-xom a jeho následníkmi, burzoáznymi ekonómami, sa objavilo
„ne-vedno co“, hoci banky a burzy zatial ešte zostali.
Naša surová denná realita vyzerá asi takto: do flaše s drahým
koňakom namiesto ušlachtilého koňaku naliali akúsi sladkú zbrndu,
nejakú kolu, ktorá farbou pripomína koňak. Všetci si ale nalievajú,
štrngajú si a správajú sa tak, akoby by pili koňak. No dlho to takto
nepotrvá.
Ako nalozit s týmto „nevedno cím“, s týmto odporným nápojom v
drahej flaši, nevie nikto a zatial nemôze vediet.
Dúfajú bud v prasaciu chrípku, alebo svetovú vojnu, ci vo svetovú
potopu, ktorá zmetie všetky peniaze sveta do certovej matere - a potom
sa zacne z cistého listu.
Kto zacne, co zacne a preco – to všetko sú zatial predcasné otázky.
Lebo všetko bude inak.
Ani jeden z plánov pokorenia sveta zatial nikomu nevyšiel – nevyjde ani
tento.
Pred svetom dnes stojí klúcová otázka – znicia alebo neznicia noví
vivisektori-experimentátori ako napríklad neúnavný Soros, náš svet
národov.
Poznám na ňu klúcovú odpoved a som si ňou istý - neznicia, akokol-vek
velmi by si to zelali, akokolvek by o tom snívali. Všetko je to len
fantázia – hoci nebezpecná a vyleje sa do velkej krvi.
Lzivé konštrukcie, blízke bludom – práve preto noví proroci
tabuizujú a zakazujú Mein Kampf svojho predchodcu Adolfa Hitlera.
Nejde o to, ze Hitler, sediac vo väzení a majúc vela volného casu, na
úsvite svojej politickej mladosti urázal Zidov plnou silou svojho
skromného literárneho talentu – kto sa uz len všetko Zidov
nenaurázal! Najmä v tých casoch.
Esencia všetkých tých izmov, ktorými sa dokazuje nevyhnutnost
no-vého svetového poriadku, sústredená pod dázdnikom s nápisom
„glo-balizmus“ – je rovnaký blud ako bol Hitlerov plán svetovej
prestavby. Totoznost s Hitlerovými ideami by jednoducho bola do ocí
bijúca, ak by führerove diela boli verejnosti lahko prístupné. A
tak ich zakazu-jú.
To, co proroci globalizmu kamuflujú, Hitler oznacoval otvorene a smelo:
hÅstka nadludí potrebuje moc nad svetom, silní a vyvolení rozdlávia
slabých a neplnohodnotných.
Medzitým zatial nikomu nebolo dané, aby znicil náš svet národov,
rovnako ako Hitlerovi nebolo dané, aby z nemeckých bürgerov
vy-pestoval „nadludí“, pripravených znicit všetkých
„neplnohodnotných podludí“ a aby tieto blondavé beštie vládli
svetu . Nemeckí bürgeri, so svojimi dedicnými pivnými bruchami sa
ukázali nedôstojní velkých pocinov svojho vodcu. O com Hitler vela razy
s trpkostou hovoril v posledných týzdňoch svojho zivota.
Nevznikne nijaká nová civilizácia bankárov a financníkov –
akokol-vek túzobne by o tom snívalo niekolko stoviek bohatých rodín,
zo-skupených do rodových klanov, ktoré by sa náhle rozhodli, ze sa uz
chopili moci nad svetom, obrátili dejiny na svoju stranu a jedným
chmatom svojej tlapy drzia za bradu všetkých bohov naraz.
Sú to idealisti – podobných pocinov uz bolo vela: Rímska ríša
najdlh-šia a pre ludstvo najvýznamnejšia, Hitlerova tretia ríša -
najznámejšia pre našich súcasníkov.
Takéto pociny budú vzdy, ale náš svet bol a zostane svetom národov.
Znamená to, ze niektoré národy zaniknú, iné vzniknú a niektoré budú
pokracovat v svojom zivote. Tak bolo, je a bude.
** *Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Svet vstúpil do obdobia
vojny o prezitie, vojny všetkých proti všetkým* **
[IMG:- Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Svet vstúpil do
obdobia vojny o prezitie, vojny všetkých proti všetkým]
Miesto slovenského národa v svetovom historickom procese je tam, kde si
slovenský národ toto miesto nájde. Alebo nenájde a zostane bez miesta.
Slovenský národ nepotrebuje v tomto svete nikto okrem Slo-vákov.
Ak aj samotným Slovákom sa slovenský národ ukáze ako ne-potrebný,
potom prestane existovat. Taký je zákon dejín, ne-poznaný, ale dobre
známy.
Miesto slovenského národa obsadia silnejšie a zivotaschopnejšie
národy-organizmy.
Ak slovenský národ zomrie, konkrétnych ludí, Slovákov si medzi sebou
rozoberú iné zivé národy. Mozno sa stanú Ne-mcami, Madarmi, Cechmi,
Poliakmi alebo Rusmi.
Nic strašné, neocakávané alebo neobycajné sa nestane. Také sú
dejiny.
Ved z mnohých Slovákov sa stali Americania, Kanadania a Madari a nic,
zijú dalej. Dokonca v mnohých svojich spolubratoch vzbudzujú aj
závist.
Kto z obcanov Slovenska dnes potrebuje slovenský národ, kto reaguje na
toto slovo, pre koho je dôlezité a potrebné byt Slo-vákom?
Mám dojem, ze osud slovenského národa znepokojuje na Slo-vensku stále
ešte velmi vela ludí napriek dvadsatrocnej vláde liberálnych,
prozápadných a antinárodných rezimov.
Medzi týmito mnohými vidím aj seba – ruského spisovatela,
zakladatela hnutia Spravodlivost. Slovenského obcana a vlastenca. Lídra
volebnej kampane Slovenskej národnej strany v roku 2006, ktorej výsledkom
bola národnejšie zaloze-ná slovenská vláda – pravda, iba na štyri
roky. Autora sloganu Sme Slováci!, autora knihy My... ich!, ktorú
poznajú v Rusku aj v zahranicí a dokonca niektorí citatelia v snahe
polichotit autorovi ju oznacujú za vecnú.
Slováci veria v slovenský národ - nerozmýšlajú, nehlbajú,
nepredpovedajú, jednoducho veria.
Aj ja verím v slovenský národ spolu so Slovákmi.
Nie som Slovák, som Rus a verím tiez v ruský národ, ale na Slovensku
som prezil dvadsat dva rokov a v slovenský národ som uveril viac nez
mnohí Slováci.
Hoci v budúcnost svojho národa na Slovensku veria nie vše-tci.
Vyšším kruhom slovenskej spolocnosti je slovenský národ la-hostajný,
nepríjemný, protivný, priam nenávidený. V Európe je to dnes
normálne, je to norma v Bruseli a Štrasburgu, kde samotné slovo
„národ“ vyvoláva odpor, priam zúrivost.
Na Slovensku by politici, velkopodnikatelia, bankári a najmä zástupcovia
médií okamzite a ochotne vyškrtli zo slovníka slovenský národ,
zrušili by tento pojem špeciálnym dekrétom .
V tomto je Slovensko ukázková priam vzorová demokratická európska
krajina, kde aj „nacionalizmus“ je vreckový, riadený a slúzi iba na
to, aby sa niekto predral blizšie k štátnemu vemenu. A ked sa mu
podarilo predrat, krical na plné hrdlo: „Milujem Slovensko a jeho rodné
vemä!“
Taká je doba, také sú na Slovensku vyššie kruhy, ktoré sa
„vyššími“ stali vdaka privatizácii.
Existuje národ bez národnej idey?
Skôr nie nez áno.
Hoci aj pre národy je prirodzené, ze sa mýlia a klamú seba samé o nic
menej ako ich jednotliví predstavitelia.
Na Slovensku sa posledných dvadsat rokov národnou ideou stala túzba
zúcastnit sa na rozkrádaní štátu, pomenovaná slo-vami demokracia,
sloboda, ludské práva, prosperita, rozvoj, privatizácia.
Túzba bola a skoncila sa. Táto túzba bola cudzia, Slovákom úspešne
vnútená. Cudzími uskutocnená. Bola a nie je.
Aká bude dalšia slovenská národná idea?
Ak sa mi podarí presvedcit dostatocný pocet Slovákov, potom na Slovensku
sa môze objavit pekná, potrebná a uzitocná idea: zachovat a ochránit
slovenský národ, zachovat a ochrá-nit krajinu a štát.
Slováci uz druhý raz za posledných sto rokov „lahko“ získa-li svoj
suverénny štát. Dostali to, o com mnohé národy zby-tocne snívajú
celé stárocia. O co sa bojuje a za co sa prelieva krv. Slováci to
dostali bez krvi a boja. Mozno Boh nejako osobitne chráni Slovákov a
mozno ich skúša. A mozno jedno aj druhé.
Nic však nie je zadarmo. Úcty za túto lahkost prichádzajú kazdý
deň, sumy na úctoch rastú. Ale ani o úctoch, ani o su-mách Slováci
nic nevedia.
Co hrozí slovenskému národu a štátu?
Všetko a všetci. Pretoze dnes v tomto svete všetci ohrozujú všetkých.
Svet vstúpil do obdobia vojny o prezitie, vojny všetkých proti
všetkým.
Osudy malých národov v tejto vojne sa budú urcovat známym príslovím -
ked rúbu les, lietajú triesky.
Slovensko je jedna z týchto triesok. Kam poletí? Má vôbec na výber?
Výber je vzdy, ale nie vzdy sú ludia, ktorí si dokázu vybrat.
Na Slovensku uz vyrástla prvá generácia, ktorá okrem demo-kratického
zlodejstva nevidela nic iné a svoj mladý zivot pre-zila pod vládou
kleptokracie alebo, ako výstizne hovoria Rusi dermokracie
(„hovnokracie“). Úbohá stratená generácia.
Ešte jedna taká generácia a nebude ani slovenský národ, ani národná
idea. Bude len hrdý liberalizmus, ktorého hlavným problémom sa stanú
rovnako, ako v „civilizovanej“ Európe , eutanázia a registrované
partnerstvá osôb rovnakého pohlavia.
Bude tak, ako uz je v „starej Európe“, no s jedným velkým rozdielom.
„Stará Európa“ si v priebehu stárocí nakradla na sýtu starobu.
Slovensko a Slováci - nie. Kradlo sa práve u nich.
Takze dnes nadšenú slovenskú mládez caká nie bohaté a pomalé
európske uhasínanie, ale nieco celkom iné.
** *Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Kto môze pomôct
slovenskému národu * **
[IMG:- Sergej Chelemendik: seriál Národná idea – Kto môze pomôct
slovenskému národu]
*Zacnem spomienkou. V roku 1998 som sa v Košiciach rozprával s
primátorom mesta Rudolfom Schusterom, pre ktorého demokratické a
pokrokové sily uz vytvorili stranu na jedno pouzitie - Stranu
obcianskeho porozumenia, skrátene SOP. *
Schuster v rozhovore niekolko ráz zopakoval, ze chce Slovensku pomôct a
pravdivo porozprával ako konkrétne pomôze.
Najskôr dostane do parlamentu vybudovanú za peniaze spon-zorov a
heroickým úsilím televízie protimeciarovskú stranu SOP a takto porazí
meciarizmus, potom bude ziadat prijatie nového zákona o priamych volbách
prezidenta, lebo svojim budúcim koalicným partnerom, ktorí mu slubujú
zvolit ho v parlamente neverí, a potom vyhrá prezidentské volby.
Stane sa slovenským prezidentom – a bude pomáhat dalej.
Ako povedal, tak urobil. Všetko šlo podla plánu, iba zdravie pripravilo
prezidentovi Schusterovi nemilé prekvapenie – ale chvalabohu, všetko sa
dobre skoncilo.
Osud mu bol vôbec priaznivo naklonený – dokonca aj anakondy v divokých
tropických pralesoch mu poslušne pózovali a nehrýzli. Ved neprišiel
len tak hocikto s kamerou, ale samotná hlava štátu s ochrankou!
Pomohol Rudolf Schuster svojou politickou tvorbou slovenskému národu?
Tazká otázka.
Odporcovia Meciara a meciarizmu povedia: áno, pomohol. Ale kolko ich je?
Väcšina dnes iba pokrcí plecami. Spomenie si na obnovené centrum
Košíc – práve tomu sa venoval primátor Schuster, ked ešte iba túzil
stat sa prezidentom.
Zato všetci sa zhodnú na jednom: Schuster dost efektne a presvedcivo
pomohol sám sebe a urobil skvelú politickú kariéru.
Môzu v súcasnosti pomôct slovenskému národu politici, túziaci
podobne ako Schuster, urobit kariéru?
Nie je to vylúcené, ale málo pravdepodobné. Slovenských politikov
obdobia privatizácie slovenský národ a jeho osud nezaujíma. Je to holý
matematický fakt, nech by cokolvek hovorili a na svojich straníckych
vlajkách písali plamenné slová.
Súcasných slovenských politikov uz nezaujíma politická kariéra sama o
sebe, zaujímajú ich peniaze, len peniaze a nic okrem peňazí. Svoj
národ by predávali donekonecna, ale zákazníci sa minuli.
Kto potom môze pomôct?
Kto dokáze zachovat a chránit sviecu národného sebauvedomenia
Slovákov, ktorá z nich robí národ?
Kto skutocne môze odovzdat túto sviecu do silných mladých rúk s
vierou, ze tento plameň nezhasne?
Koho budú chciet pocúvat títo mladí, ktorých ruky sú jedinou
nádejou?
Mohli by spisovatelia a publicisti, televízni autori, ludia z oblasti
umenia, vedci, slovenskí podnikatelia, vojaci, Matica slovenská,
poprední predstavitelia cirkvi.
Mohli by, mnohí by aj chceli, ale nevedia ako.
Bol by som neúprimný, ak by som vyhlásil, ze dnes viem, ako konkrétne
pomôct Slovákom.
Konkrétne som to vedel v roku 2006, konkrétne som urobil to, co som
povazoval za nutné, a prezil som konkrétne dôsledky svojej pomoci. Nic
však nelutujem a zo skúsenosti svojej pre-došlej pomoci som urobil
závery.
Ten hlavný znie – kazdý môze pomôct národu, ak naozaj bude chciet.
Naozaj chcem pomôct, preto zakladám hnutie Spravodlivost, ktorého jednou
z hlavných úloh bude zachovanie, záchrana a ochrana národov ako
prirodzenej formy spolocenského zivota ludí.
Hnutie zakladám ja, Sergej Chelemendik, ruský spisovatel.
Cinnost tohto hnutia bude prospešná slovenskému národu a nájde si
podporu medzi jeho predstavitelmi.
Prvé základné texty hnutia Spravodlivost sa zacnú uverejňovat v
najblizších dňoch.
V Bratislave, 15. augusta 2010
Zdroj:
http://www.chelemendik.sk/Sergej_Chelemendik_serial_Narodna_idea_CELY_TEXT_160736073.html
↧