*Otázky viery *(3. cast).
*Boh*[1]**
* *
/Viera v Boha
Znamená to predovšetkým verit v nejakú Bytost, ktorá nás úmyselne
stvorila?/
Samozrejme, ze áno. Pokial veríme v Boziu existenciu, mali by sme byt
otvorení jej dôsledkom a dopadu na zivotné smerovanie. Ako uvidíme
dalej, nie je to nic, co by bolo treba prijímat slepo. Viera sa naopak
obracia na rozum a ponúka uspokojivé vysvetlenia inak „zdrvujúcich“
základných zivotných otázok.
Uznanie Bozej existencie je v skutocnosti inštinktívne, nekomplikované
a prirodzené. Uznanie vyššej moci, ktorá riadi zálezitosti
vesmíru, vyplýva z vrodenej ludskej prirodzenosti. Nikdy to nebol iba
produkt ludskej mysle. Táto vrodená potenciálna viera však môze
zostat latentná a aby sa konkretizovala a plnila prínosnú úlohu na
osobnej a spolocenskej úrovni, je potrebné ju prebudit a uviest do
zivota.
Väcšina ludí na svete, nech uz sú akéhokolvek vyznania, veria
v existenciu všemocnej Vyššej Bytosti. Pocas celých dejín ludstva
boli pochybnosti o samotnej Bozej existencii iba velmi okrajovým javom.
Pochybnosti skôr smerovali k osobnému poňatiu Vyššej Bytosti.
/Ako môzeme o Bohu cokolvek vediet, pokial je mimo oblast ludského
vnímania?/
Je pravda, ze stvorenie nemôze plne pochopit Stvoritela, ktorý nezdiela
našu casopriestorovú existenciu. Akákolvek snaha o vnímanie Boha
v rámci našej konceptuálnej úrovne je uz dopredu odsúdená na
neúspech. Avšak rozhodne v rámci svojich duševných a duchovných
schopností môzeme dôjst k vrodenému vedomiu, ze Vyššia Bytost,
Stvoritel, urcite existuje. Toto vedomie prebúdza zmysluplné
presvedcenie, avšak iba za podmienky, ze sme ochotní prijat nejaké
dalšie informácie od Boha a v Boha mat dôveru, teda pokial máme
osobnú vieru.
Ked zo zvedavosti podrobne skúmame rôzne javy v prírode, pozorujeme
divy vesmíru a snazíme sa o hlbšie pochopenie zlozitého usporiadania
a fungovania zivých bytostí (ako v našom okolí, tak nás samých), je
tazké uverit, ze tieto javy sú výsledkom círej náhody ci zhody
okolností. Naše zamyslenie nás vedie ku skutocnému Tvorcovi
a Povznesenému, najvyššej tvorivej Moci v zákulisí.
Vezmime si napríklad ludský mozog, relatívne malý svojou velkostou
v porovnaní so svojím komplikovaným usporiadaním, napriek tomu ovláda
celé telo pomocou nevedomých reflexov a myšlienkových pochodov. Je
známe, ze ludská mysel funguje podobne ako pocítac, a ze mozog tvorí
šest miliónov buniek, z nich /kazdá/ je výkonná ako ten
najvýkonnejší superpocítac. Je mozné tvrdit, ze k napodobeniu
ludského mozgu by bolo treba šest miliónov superpocítacov! Okrem toho
pocítac nemôze fungovat bez operacného systému a k praktickému
pouzitiu potrebujeme taktiez aplikácie. Pokial v materiálnej
existencii mozgu pozorujeme výsledok náhody, ako teda vysvetlit, ze mozog
– podobný pocítacu – zacal fungovat bez operacného systému? Ako
v ňom mohli vzniknút rôzne podnety a emócie ako láska, súcit,
láskavost, nenávist atd., teda nieco ako software? Kto je tým
programátorom, ktorý doň vlozil základné informácie umozňujúce mu
fungovat? Ako je mozné, ze ludská bytost po celý zivot ciní
rozhodnutia, ktoré majú dopad na ňu samotnú a na ostatných? Je
mozné verit, ze tak úzasný mozog vznikol iba náhodou?
Ako další príklad uvedme nádherne zafarbené vzory na motýlích
krídlach. Môze náhoda vysvetlit toto geometricky presné umelecké
dielo objavujúce sa na krídlach lietajúceho hmyzu, ktorý sa premenil
z húsenice, ktorá sa pred tým vyliahla z drobného vajícka?
Niektorí ludia namietajú, ze pre Boziu existenciu nemáme ziaden
„priamy“ dôkaz. Ale polozili si otázku, aký priamy dôkaz
môzeme ocakávat ohladom bytosti, ktorá existuje mimo dimenziu a za
hranicami ludského pozorovatela? V skutocnosti veríme bez priamych
dôkazov mnohým iným veciam. Napríklad, ked fúka vietor, veríme, ze
existuje vzduch, aj napriek tomu, ze ho nemôzeme vidiet alebo veríme
v tok elektrického prúdu, ked vidíme svietiacu ziarovku, napriek tomu,
ze samotný tok prúdu nevidíme. To znamená, ze vyvodzujeme existenciu
príciny z jej následkov, aj ked pre túto prícinu nemáme ziadny priamo
pozorovatelný dôkaz. Obdobne je teda logické verit, ze musí existovat
prícina, absolútna a primárna prícina všetkých prícin a následkov
odohrávajúcich sa vo vesmíre.
Clovek teda prirodzene smeruje k záveru, ze samotná existencia stvorenia
predstavuje dôkaz Stvoritela.
/Pokial vesmír stvoril Boh, kto teda stvoril Boha?/
Potrebuje Boh stvoritela? Táto otázka vzniká v dôsledku falošnej
predstavy ci nepochopenia, kedy sa vesmír (stvorenie) a Boh (Stvoritel)
dávajú do rovnakej kategórie alebo sa povazujú za porovnatelné.
Pokial by Boh potreboval stvoritela, znamenalo by to, ze bola doba, ked
neexistoval a niekto ho stvoril. Taktiez by to znamenalo, ze Stvoritel
je súcast stvorenia a nestojí mimo neho.
Boh je zo svojej definície ten, kto „tvorí“, a nie ten, kto je
„stvorený“, ci ten, „kto sa vtelil v nieco stvorené.“ Ziadnu
bytost, ktorá je stvoritelná nemôzeme nazývat Bohom. Potom otázku,
kto stvoril Boha, môzeme v podstate preformulovat do otázky: „Kto
stvoril nestvoritelné?“ Táto otázka v sebe nesie vnútorný rozpor,
pretoze vychádza z nezlucitelného odporujúceho konfúzneho konceptu.
Pre ilustráciu predpokladajme, ze Boha stvoril napríklad X. Potom by
nasledovala otázka, kto stvoril X. Ako odpoved by sme mohli uviest, ze X
stvoril Y. A takto by sme mohli pokracovat dalej a dalej v nikdy
nekonciacom a nikam nevedúcom duševnom cvicení. Mohol by tento rad
stvorení v nejakom bode koncit nejakým prvotným stvoritelom? Ak nie,
znamenalo by to, ze sa nieco môze utvorit samo, bez toho, aby to pred tým
existovalo a mohlo pôsobit ako stvoritel. A pokial áno, potom by
daný stvoritel na konci radu bol absolútnym Stvoritelom, Stvoritelom
všetkých stvoritelov, Stvoritelom všetkých prícin vedúcich
k následkom, Sám nicím nezaprícinenou Prícinou. Tohto Stvoritela,
prvotnú prícinu, by sme mohli nazvat Bohom. Avšak potrebovala by
takáto všemohúca prvotná Prícina podriadených sprostredkovatelov?
Samozrejme, ze nie.
Ako analógiu nesmiernej velkosti vesmíru a jeho stále pokracujúceho
stvorenia môzeme uviest matematický pojem „nekonecna“ vyjadreného
symbolom „∞“. Ked rad císiel stále pokracuje podla pravidelného
vzorca, jeho matematické vyjadrenie sa ukoncuje zapísaním symbolu
„nekonecna“. Podobne môzeme celú priamku stvorenia poňat ako
nekonecno. Nekonecno, ktoré tu máme na mysli, je mimo naše chápanie,
rovnako ako „Boh“. Kazdé císlo vydelené nulou sa rovná nekonecnu,
napr. 1 : 0 = ∞, 2 : 0 = ∞. Matematický výraz jednoducho zakoncíme
symbolom „nekonecna“ ako výsledkom, aj ked nechápeme skutocnú
podstatu „nekonecna“. Podobne môzeme dôjst k záveru, ze Stvoritel
existuje, aj ked zo ziadneho ludského hladiska nechápeme Jeho podstatu.
Mozno vieme lepšie pochopit to, co /nie je/ (t.j. konecný), nez to, cím
je.[2]
/Pokial Boziu podstatu a pôvod nie je mozné pochopit, ako sa potom
vysporiadat s našou túzbou po tomto poznaní?/
Nepýtajme sa na Stvoritelovu podstatu, ked nepoznáme podstatu a pôvod
aj mnohého stvoreného, ako napríklad „zivot“ ci „energia“.
Túzbu po filozofovaní nad takýmito otázkami je mozné obmedzit alebo
vytesnit, pokial si uvedomíme, ze stále premýšlanie nad zálezitostami,
ktoré nie je v ludských silách chápat, nikto ich nikdy nepochopil a
vôbec k nicomu nevedie. Ludská mysel má svoju kapacitu
a obmedzenia. Snazit sa pochopit veci, ktoré ju presahujú, je skrátka
„mimo“. Ako by sme mohli my, konecní a obmedzení, správne
pochopit nekonecno?
Namiesto toho je prínosnejšie sa zaoberat zálezitostami týkajúcimi sa
nášho zivota. Zálezitostami, ktoré majú pre nás praktický
význam. Napríklad otázka, ci existuje Boh, je legitímna, pretoze na
základe odpovede si vytvárame systém, ktorým sa v zivote riadime.
Nájst odpoved na túto otázku je v našich silách. Na druhej strane
otázky ako odkial Boh pochádza alebo aká je Jeho podstata, pre nás
nemajú ziadny praktický dopad a význam, navyše je mimo našich
mozností na takéto otázky odpovedat. Aj keby sme boli hypoteticky
schopní odpoved nájst, aj tak by sme nevedeli, ako s ňou nalozit,
pretoze by to bola cistá teória, z behaviorálneho hladiska bez
akéhokolvek významu pre smerovanie nášho úsilia a prijímania
zivotných rozhodnutí.
/Prekázky vo viere v Boha
Pre niektorých ludí môze viera v Boha stratit hodnovernost, ked sa
stretnú s nasledujúcim dômyselným argumentom: Ako môze byt Boh
všemohúci, ked sú isté veci, ktoré nemôze urobit, ako napríklad
stvorit iného Boha, zmenit minulost, ci vytvorit tvar, ktorý je zároveň
hranatý a gulatý? Ako je mozné vysvetlit túto dilemu?/
Boh môze urobit cokolvek chce a má moc nad všetkým, ale to neznamená,
ze by musel byt schopný stvorit iného Boha, ci zmenit minulost. Nie
preto, ze by Boh bol slabý, ale pretoze tieto príklady sú niecím, co
nedáva zmysel v rámci poriadku, ktorý sa rozhodol ustanovit.
Znamenalo by to ziadat Boha, aby zmenil zákony nášho vesmíru, ktorý
stvoril na základe Svojej múdrosti, bez toho, aby sa o tom s kýmkolvek
z nás radil. Napríklad tvar, ktorý je zároveň hranatý a gulatý,
v našom spôsobe existencie nedáva ziaden zmysel, pretoze je dané, ze
pokial je nieco hranaté, nie je to gulaté. Podobne pokial je nieco
v minulosti, je dané, ze sa to uz stalo, a pokial by v tom došlo
k nejakej zmene, uz by to nepatrilo do rovnakej minulosti. Co sa týka
stvorenia dalšieho Boha, tento výrok je v rozpore so samou definíciou
Boha, pretoze Boh je ten, kto tvorí, a nie niekto, kto môze byt
stvorený. Boh nevznikol tým, ze by Sám Seba stvoril, ani nikdy
nestvoril inú jedinecnú bytost ako je On sám. On jediný je
výlucným, jedinecným Bohom.
Ako môzeme vidiet, tieto a podobné príklady, ktoré niektorí ludia
uvádzajú ako spochybnenia Bozej všemohúcnosti, sú zalozené na
vnútornom rozpore, a teda nijak neznizujú hodnovernost viery v Boha.
/Nie je viera v Boha v rozpore s vedeckým poznaním?/
Nie je, avšak je pravdou, ze viera v Boha stojí mimo vedeckého
poznania. Tým, ze Boh nie je súcastou Svojho stvorenia, je mimo oblast
prístupnú ludskému bádaniu, pretoze ludstvo existuje v stvorenom
vesmíre. Koncept Boha však nie je slepou vierou, ale presvedcením
podporeným rozumom a poznaním. Veda v skutocnosti poskytuje dobré
základy pre vieru v Boha. Znalosti nás vedú k zamysleniu nad
vedeckými objavmi, a tým poskytujú koncepty a pojmy, ktoré nás
priblizujú k teórii o vyššej Bytosti. Geniálny fyzik, Albert
Einstein, cítil potrebu to vyjadrit týmito slovami: „/Viera je
najsilnejším a najvznešenejším výsledkom vedeckého bádania.“/
Francúzsky biológ Jean Rostand krátko pred svojou smrtou v jednom zo
svojich televíznych vystúpení dostal otázku ohladom Boha. Odpovedal,
ze v Boziu existenciu neverí, ale pripustil, ze ako biológ nemá slov,
ked sa zamýšla na aktivitou na bunecnej úrovni. Dr. Irving William
Knobloch, americký profesor prírodných vied, povedal: /„Verím
v Boziu existenciu, pretoze si nedokázem predstavit, ze by nám obycajná
náhoda mohla vysvetlit vznik prvých elektrónov, protónov, atómov,
aminokyselín, prvej protoplazmy, semena, ci dokonca prvého mozgu.
Verím v Boziu existenciu, pretoze Bozia existencia predstavuje jediné
racionálne vysvetlenie všetkého, co v okolitom svete vidíme.“/
Filozofia vedy neuznáva, ze by sa nieco mohlo stvorit samo, ani ze by
cokolvek mohlo vzniknút z nicoho. Ako by teda vesmír mohol vzniknút
sám od seba, navyše tak precízne a metodicky usporiadaný? Ako by
všetko, co obsahuje, od najmenšieho elektrónu po nezmeratelne rozsiahle
galaxie, mohlo byt riadené s takou zrucnostou, inteligenciou a úplnou
dokonalostou? Je mozné, ze aj ked veda dokáze popísat mnohé zlozité
systémy, ktoré spolu s ostatnými tvoria dokonalý súlad, je tento
popis iba obycajnou špecifikáciou všetkých pozorovatelných javov, bez
vztahu ku skutocným silám, ktoré stoja za zivotnými pochodmi
a prírodnými cyklami? Môze si racionálne uvazujúci clovek mysliet,
ze toto všetko je výsledkom náhody?
Pre ilustráciu si zoberme slovník, v ktorom sú slová zoradené podla
abecedy. Pokial bude niekto tvrdit, ze v tlaciarni došlo k výbuchu,
pri ktorom sa rozmetané písmená náhodne poskladali v slovník, môze
takéto tvrdenie naša vedecká mysel prijat? Je toto usporiadanie sveta
mozné bez toho, aby ho niekto zaprícinil? Rovnako pozoruhodný poriadok
a usporiadanie nájdeme v prírode vo všetkom. Preco všade
nachádzame úspešne fungujúce usporiadania (ktoré evolucionisti
nazývajú „náhodnými“ alebo „samovolnými“), ale ziadne
disfunkcné, teda jedine s výnimkou ludských pocinov?
Najjednoduchším a všeobjímajúcim vysvetlením vyššie popísaného
stavu vecí je existencia jediného tvoriaceho a riadiaceho Stvoritela
existujúceho mimo všetkého, co stvoril.
Musíme mat na pamäti, ze uznanie Boha nemôze byt iba otázkou
zmyslového vnímania alebo vedeckých experimentov, pretoze pokial by to
tak bolo, otázka „viery“ v Boha by sa vôbec nenaskytla. Clovek
dôjde k viere v absolútneho a všemocného Boha na základe
rozjímania, premýšlania a so zapojením svojho srdca. Skutocnostou
zostáva, ze ked veríme v Boha, je to napriek tomu, ze Ho nevidíme, ani
sa Ho nemôzeme dotknút. Naša viera vychádza z nemateriálnej
dimenzie nášho bytia, ktoré je mimo dosah vedy.
/Nie je pravda, ze Darwinova evolucná teória podkopáva vieru v Boha?/
Nie. Evolúcia alebo presnejšie mutácia, ku ktorej dochádza v rámci
urcitého druhu, je nepopieratelná skutocnost. Avšak hypotéza, ze
clovek pochádza z opice, teda odlišného druhu, je vec iná. Túto
teóriu, ktorá v minulom storocí získala znacnú oblubu, uz nemozno
povazovat za argument, ktorý môze ohrozit vieru v Boha. Je treba
zobrat do úvahy nasledujúce protiargumenty.
Darwin iba sformuloval hypotézu ohladom pôvodu druhov, ktorú sa snazil
provizórne vysvetlit a usporiadat svoje údaje získané vlastným
pozorovaním. Teória priamo zo svojej definície nie je faktom, ale
hypotézou ci návrhom, ktorý je treba ešte overit a podporit dalšími
dôkazmi. Darwinove formulácie zostávajú /nepodlozenou teóriou/ ešte
po viac ako 125 rokoch.
Ako pripustí aj táto hypotéza sama, obsahuje vela /chýbajúcich
clánkov/. Samotní prívrzenci tejto teórie pripúštajú, ze sa im
nedarí vysvetlit mnoho pozorovaných javov a niektoré medzery
v Darwinovej teórii neboli nikdy zaplnené vedecky pozorovatelnými
javmi. Teória napríklad nie je schopná vysvetlit základné štádiá
„evolúcie“:
a) Ako mohla organická genetická informácia prvej bakteriálnej bunky
vzniknút z anorganickej (nezivej) hmoty?
b) Ako sa bakteriálna bunka zmenila v zlozitejšiu bunku, a táto
zlozitejšia bunka potom v primitívny mnohobunkový organizmus?
Táto teória je zalozená na koncepte „prirodzeného výberu“, teda ze
k evolucnému procesu dôjde iba vtedy, ked preň vzniká potreba (napr.
zirafám sa vyvinul dlhý krk, pretoze potrebovali dosiahnut na lístie
rastúce na vysokých stromoch). Musíme sa pýtat, aká potreba viedla
k rýchlemu vývoju cloveka, na ktorého konci je pozoruhodne
inteligentný spolocenský tvor, ktorý nemá obdoby v ziadnom z dvoch
miliárd druhov ktoré sa kedy na zemi vyskytovali.
Pri evolúcii sa predpokladá, ze je riadená procesom, ktorý zlepšuje
schopnost daného druhu efektívne zit v danom prostredí (prirodzený
výber podla „zákona dzungle“) a udrzuje uz existujúce výhodné
vlastnosti. Ako potom ale vysvetlit, ze v prípade cloveka došlo
k istým krokom spät? Pokial sa clovek vyvinul zo spolocného predka
opíc a pracloveka, preco je teda ludský novorodenec závislý na
rodicoch po výrazne dlhšiu dobu, nez je to v prípade opíc?
Moderné vedecké poznanie na základe výskumov v genetike, molekulárnej
biológii a skúmaním chromozómov /túto teóriu vyvracia/. Napríklad
existencia génov znamená, ze urcitý kmeň nemôze podnietit vznik
triedy, ktorá je prirodzene odvodená z iného kmeňa, a ze urcitá
celad v rámci danej triedy sa nemôze neskôr objavit v inej
triede.[3] Proces prirodzeného výberu síce ovplyvňuje urcité znaky
druhu a v rámci druhu dochádza ku zmenám („mutácii“), nikdy ale
nebolo dokázané, ze by viedol ku /vzniku/ nového druhu
(„evolúcii“).
Tu je potrebné podotknút, ze Darwinova práca zohrala dve úlohy. Prvá
úloha bola vedecká, ktorá však nie je nijako solídne podlozená.
Druhá úloha je úloha filozofická, ked poskytla argumenty podporujúce
ateizmus v konflikte medzi nábozenstvom a vedou, ktorým zil západný
svet v devätnástom storocí. V Darwinovej teórii, ktorá prišla
v dobe uz existujúceho nepriatelstva voci nábozenstvu, niektorí ludia
nachádzali rozhodujúci argument a bránili nieco, co nebolo nicím viac
nez ideológiou stojacou na chatrných vedeckých výplodoch. Teória sa
dala výhodne a pravdepodobne aj presvedcivo pouzit k argumentácii, ze
clovek mozno pochádza z opice, a tým zdiskreditovat biblické ucenie
o pôvode cloveka ako stvorenia múdreho a milosrdného Boha. Táto
teória nezískala popularitu na základe vedeckej racionality, ale vdaka
šikovnej ideologickej a filozofickej dialektike, a dodnes prezíva
v prostredí, kde sa ludia chcú povazovat za sebestacných, nadradených
a schopných vymanit sa z tradicného iracionálneho zovretia
nábozenských tradícií.
/Preco sa táto teória teda nadalej stále teší znacnej podpore vo
vedeckej obci?/
Mnohí vedci stále majú v dôsledku svojho akademického vzdelania
kultúrne podmienený negatívny a netolerantný (v lepšom prípade
indiferentný) postoj k akejkolvek zmienke o nadprirodzenom. Pre
ateistu nadprirodzeno znamená uz prekonané pokusy povercivých
nábozenských inštitúcií o ovládnutie akademického sveta, a to
v prípadoch, ked veda narazí na nevysvetlitelné záhady. Avšak ked
títo teoretici, ktorí veria, ze všetko má svoje vysvetlenie, majú
vysvetlit pôvod genetickej informácie alebo vznik organizovanej hmoty
obsahujúcu informáciu o svojom fungovaní a reprodukcii, nemajú
slov. Celý retazec metabolických pochodov je nielen prísne usmernený,
ale taktiez smeruje k vlastnému zachovaniu a reprodukcii. Títo vedci
v tom nechcú uznat dielo múdreho Stvoritela, co je vysvetlenie, ktoré
v nicom neodporuje pozorovaným skutocnostiam. Keby sa dokázali zbavit
strachu z vedy kladúcej otázky ohladom nábozenstva[4] (vo vede
tabuizovanej témy), mohli by uznat vysokú pravdepodobnost Bozej
existencie a stat sa teda veriacimi v Boha rovnako lahko, ako sú
presvedcenými agnostikmi alebo ateistami. Je dôlezité poznamenat, ze
táto teória môze mat /nebezpecné následky/ tým, ako cloveka obmedzuje
iba na fyzikálno-chemické a biologické pochody. Ked sa clovek zacne
chovat v súlade so zásadami prirodzeného výberu, stráca všetok
rešpekt a ohlady na ludské hodnoty. Dejiny jasne ukazujú, ze
v rámci filozofie „zákona dzungle“ hodnoty ako súcit, obetovanie sa
a ohlady k druhým ludom a ostatným tvorom nemajú vela miesta.
Z tejto nebezpecnej slepej ulicky, kde sa západný clovek ocitol
v dôsledku svojho zaprisahaného odporu voci uznaniu Boha, nás môze
vyviest pochopenie vrodenej prirodzenosti cloveka a jeho privilegovaného
postavenia nad zvyškom stvorenia.
/Preco niektorí ludia tak trvajú na tom, ze ziadny Boh existovat
nemôze?/
Sú jednotlivci a skupiny, obvykle s „intelektuálnymi“ sklonmi,
ktorí v existenciu Vyššej Bytosti neveria. Ludia dôjdu
k ateistickým postojom z rôznych dôvodov, spomeňme aspoň niektoré
z nich.
Niektorí ludia v Boha neveria, pretoze vysvetlenie všetkého hladajú
iba vo vede a v logike. Tento prístup je sám o sebe neudrzatelný,
pretoze predpokladá, ze iba predmety zmyslového vnímania sú
„skutocné“, a iba ony sú hodné racionálneho skúmania.
Tu je potrebné si uvedomit, ze nie všetko je mozné posudzovat podla
tradicnej aristotelovskej logiky, ci vysvetlit pomocou súcasného stavu
vedeckého poznania. Anglický filozof Francis Bacon povedal:
„/Trocha filozofie cloveka privedie k ateizmu; ked sa do nej ponorí
hlbšie, privedie ho spät k viere.“/
Niektorí ludia o svojom nábozenstve zacnú mat pochybnosti, ked sú
zmätení dogmami svojho konkrétneho vyznania, a potom dostanú pocit, ze
nábozenstvo ako také je absurdné. Uchýlia sa teda k úplnému
zavrhnutiu všetkého nábozenstva, spolu s tým, co kedysi bývala viera
v Boha. Takéto odmietnutie väcšinou vychádza z obmedzených
znalostí o tom ktorom nábozenstve, a nie z dôkladného posúdenia
nejasných otázok, ktoré ich metú.
Neuvedomujú si, ze nejaké dogmy je mozné oprávnene odmietnut, ale nie
samotnú vieru v Boha. Hlavným dôvodom podobného odmietavého postoja
je nábozenská rétorika zameraná na konkrétne dogmy namiesto vedenia o
Bohu ci usilovania o vieru.
Niektorí ludia sa otocia k nábozenstvu chrbtom, ked si všimnú
pokrytectvo v cinoch a chovaní vyznávacov nejakého nábozenstva.
Majú zvláštnu predstavu, ze ktokolvek prehlasuje, ze verí v Boha, sa
razom musí stat dokonalým „svätcom“. Ked tomu tak nie je, dotycný
veriaci musí byt bezpochyby podvodníkom ci pokrytcom. Ked narazia na
niekolko „pokrytcov“, vinia z toho nábozenstvo a vieru v Boha.
Takíto ludia zabúdajú, ze nábozenské zásady sú jedna vec a skutky
vyznávacov druhá. Len málo veriacich sa vo svojej viere dopracovalo
k dokonalosti.
V dejinách došlo k nespocetnému mnozstvu konfliktov, sporom
a krvipreliatiu v mene nábozenstva. Niektorí ludia si preto myslia,
ze chyba je v nábozenstve, a tak odmietajú samotnú myšlienku Boha.
Ludia sa zo svojej podstaty, nech uz vyznávajú akékolvek nábozenstvo,
dopúštajú chýb. Alebo mozno vyznávajú nábozenstvo, o ktorom vela
nevedia, ci jednajú viac na základe emócií, nez na základe zrelej
úvahy a svedomia.
Je treba zdôraznit, ze prijatie nábozenstva nie je konecnou stanicou;
naopak, je to iba pociatok celozivotnej cesty, na ktorej samozrejme
prichádzajú zakopnutia a pády ako dôsledok opomenutí alebo zlých
rozhodnutí.
Niektorí ludia sa stávajú ateistami z pohodlnosti, pretoze nie sú
duševne pripravený podriadit sa poziadavkám viery, ktorej daňou môze
byt osobná sloboda, pohodlie a pôzitky. Keby mali vieru v Boha,
prišli by o slobodu robit si, co sa im zachce bez ohladu na práva
a potreby ostatných. V snahe o dosiahnutie svojich osobných cielov
nechcú byt inak obmedzovaní.
Takéto poňatie „slobody“ je klamlivé v tom, ze rúca všetky
hranice okrem tých, ktoré si stanovil sám jednotlivec vychádzajúci zo
svojej nevyhnutne obmedzenej osobnej skúsenosti a nedostatocnej
prezieravosti. Výsledkom je, ze sa clovek ocitá na zlej ceste. Nie
kazdý chápe, ze legitímne obmedzenia vychádzajúce z viery
v skutocnosti vedú k celkovému usporiadaniu a obohateniu zivota ako na
osobnej, tak i na celospolocenskej úrovni, a nepredstavujú ziadne
zbytocné komplikácie.
Relatívne vysoký pocet ateistov a agnostikov v modernej dobe vychádza
z materialistického prostredia, v ktorom boli vychovaní a vzdelaní.
Majú pocit, ze sú príliš zaneprázdnení, nez aby mohli venovat cas
premýšlaniu o Bohu; môzu to povazovat za triviálnu ci naopak
neuchopitelnú tému. A tak zostávajú so svetonázorom kladúcim
dôraz na materiálne zálezitosti a prehliadajú „duchovno“.
Takáto mentalita je do znacnej miery produktom sekulárnej spolocnosti,
kde je prirodzená ludská túzba po uznaní Vyššej Moci silne
potlacovaná a nedostáva sa jej priestor k prebudeniu a rozvoju.
Tu môzeme poznamenat, ze aj títo ludia majú vo chvílach ohrozenia,
straty ci tazkostí inštinktívny sklon vkladat nádej a dovolávat sa
nejakej vyššej neviditelnej moci, ktorú môzu ci nemusia nazývat
„Bohom“.
Mnohí takýto ludia, ktorí sú premýšlaví a nie sú úplne
zaprisahanými ateistami, sa tiez v urcitých zivotných situáciách
obracajú k viere v Boziu existenciu. Všeobecne k tomu dochádza za
nasledujúcich okolností:
a) S postupujúcim vekom sa ich egocentrizmus môze trochu otupit
a prichádza zrelší pohlad na zivot. Prirodzená zvedavost a zdravý
rozum ich vedú nad fyzické ci materiálne naplnenie zivota a oni
zacínajú znovu hladat zmysel svojej existencie a pritom dôjdu
k presvedceniu o Bozej existencii;
b) Ked ich postihne nejaká tragédia ci neštastie a oni nevidia cestu
z beznádejného zúfalstva, zamýšlajú sa nad sebou a pritom objavia
Boziu existenciu;
c) V priaznivej spolocenskej klíme sa môze ich prirodzený sklon
k viere prebudit a oni sa nakoniec stanú veriacimi v Boha.
Ludská prirodzenost je taká, ze hlavne v mladšom veku cloveka tiahne
skôr k bezprostredným zálezitostiam a nevenuje tolko pozornosti tomu
ostatnému. K vyvázenému pohladu je treba istého odstupu
a pochopenia, kto sme, aké je naše postavenie v rámci stvorenia a co
je cielom a úcelom našej existencie.
--------------------
[1] Slovom Boh je myslený jediný, vecný Stvoritel vesmíru a Pán
všetkých svetov, v jazyku zjavených písiem nazývaný Allah alebo
Eloah
[2] Rovnako tak v islamskom vyznaní viery stojí „nie je bozstva
/okrem/ Boha...“ Stvoritelovu existenciu teda máme chápat ako
absenciu plurality ci opakovania a ako absolútnu jedinecnost. Toto
správe vyjadruje Bozia celistvost, nedelitelnost, výlucnost
a ohromujúca vecná prítomnost v úplne odlišnom spôsobe existencie,
nez je tá naša. Toto je koncept Bozej „jednoty“, teda monoteizmu.
[3] Zivé bytosti sa na základe charakteristických znakov radia do
kmeňov, pricom kazdý kmeň sa delí na triedy, triedy dalej na rady,
celade, rody a nakoniec jednotlivé druhy, ktoré nesú na jednej strane
spolocné, a na strane druhej špecificky charakteristické znaky.
[4] Dejiny vedy sú bohuzial plné prípadov, kedy proti vedeckému
skúmaniu a objavom vystupovali predstavitelia európskej cirkvi
a bádatelov obviňovali z uzurpovania Bozích práv. Preto nie je
prekvapujúce, ze existuje podvedomá predpojatost voci všetkým
nábozenským myšlienkam, ktoré sú vnímané ako iracionálne a cisto
emocionálne.
↧