Nechcem teraz obhajovat zarytých federalistov. Pokúsim sa len nacrtnút
zopár myšlienok spojených s výhodami spolocného štátu.
Kdekto namieta, ze tak ci tak sme uz s Ceskom spojení, v rámci EÚ.
Dobre vieme, ze to nie je pravda. Takisto sa potom nemuselo spájat
východné Nemecko so západným.
Co nás spája?
Ceština a slovencina sú nesmierne podobné jazyky. To nemôze byt
náhoda. Zili sme od roku 1918 väcšinou spolu a nevznikali ziadne
výraznejšie napätia. Vznikalo omnoho viac opaku. Napríklad spolocné
manzelstvá.
Niet pochýb o tom, ze Slováci prešli od roku 1918 výraznou
obrodou. Zdá sa, ze manzelstvo s Cechmi im nesmierne pomohlo otriast sa
z následkov tazkej pozície utlácaného, agrárne zalozeného etnika.
V konecnom dôsledku sa stali pomerne sebavedomým národom.
Logika nám napovedá, ze 16 miliónov obyvatelov je nieco iné ako
momentálne 5,5 milióna. Väcší trh bez obmedzení, väcšia
konkurencia, ktorá naozaj motivuje k pokroku, taká tá zdravá rivalita.
To všetko chýba.
Nechcem posudzovat kvality jednotlivých národov, ich kladné a záporné
stránky. V casoch spolocného štátu, najmä po 89. roku boli napokon
casto pertraktované údajné národné crty. Najmä Slovákov. To všetko
malo za následok vyhrocovanie situácie, roznecovanie vášní.
Na co to bolo dobré a k comu to viedlo, všetci vidíme. Výsledky sú
tu. Dostavili sa. Máme dve samostatné krajiny, ktoré akurát tak
stratili vplyv. Dovtedy boli, dá sa povedat, lídrom strednej Európy.
Pred 89. rokom boli bezpecne najvyspelejšou krajinou východného bloku!
Mám v pamäti opatrné vyjadrovanie sa Miloša Jakeša v prejave na
Cervenom hrádku. Úzkostlivo vyberal slová, pokial išlo o nominácie,
v akom pomere majú byt v riadiacich funkciách vzdy zastúpení
Slováci. Uvedomoval si potrebu rovnováznejšieho postavenia Slovákov
v rámci republiky. „Inak by mohla v tejto zemi nastat kríza.
Nacionálna kríza!“ Krical.
Komunisti si výhody spolocného štátu jasne uvedomovali. Rozdelenie
neprichádzalo do úvahy. Vedeli, ze vzájomné porovnávanie sa nesmierne
blízkych, podobných národov, rivalita, konkurencia, to všetko nás
posúva dopredu. Vdaka tomu sme vyspelejší ako celá okolitá stredná
Európa, hovorili si.
Malý príklad:
Kedze som umelecky zalozený, dokázem vnímat a hodnoverne posudzovat
najmä kvalitu hudby, poviem vám, ze v rámci bývalého Ceskoslovenska
Slováci hrali prím v oblasti populárnej hudby. Najkvalitnejšia hudba
vznikala na Slovensku.
Ked si vypocujeme skladby slovenskej produkcie do roku 1993, jasne vítazí
nad ceskou.
A po roku 1993? Akoby utal. Zmizla rivalita. Kazdý mal vlastný piesocek.
Je to, ako ked futbalové muzstvo sklzne z krajskej ligy do okresnej.
Upadá.
A tak to mohlo byt na viacerých frontoch, vlastne vo všetkých
oblastiach. V niecom boli lepší Cesi, v niecom Moravania a v niecom
Slováci.
Ako dnes vnímat túto situáciu? Je to takto dobré? Nik nevie.
V oznamovacích prostriedkoch väcšinou všetci analytici strašia, ze
situácia sa mohla vyhrotit ako v bývalej Juhoslávii. Tazko povedat.
Viem len jedno. Po 89.roku nám chýbali výrazné osobnosti, ktoré by
dokázali tieto národy presvedcit o výhodnosti zotrvania v spolocnom
zväzku.
Boli k dispozícii len osobnosti, ktorých mentálny diapazón zahrňoval
len krátkodobé ciele, osobné a nanajvýš úzko lokálne. Prišiel cas,
kedy cítili potrebu sa nabalit, nech to stojí, co to stojí.
A ešte tak štvat a posmievat sa starým štruktúram, kádrom.
↧