Plná chodba ludí. Nezamestnaných ludí. Zjav ako z absurdného divadla.
Pozerám sa na to a vnútri sa smejem. Je to vtip.
Kazdý pracuje. Niekto sa stará o deti a pomáha im rozvíjat sa. Iný sa
stará o záhradku. Další robí ovocné a zeleninové štavy a rozváza
ich ludom. Další píše blog. Jedna deva tvorí obraz nového sveta.
Takého sveta, kde prírodu nebudeme chránit, ale chápat ako našu
súcast.
Ako je mozné, ze sú ludia nezamestnaní?
*
Ved v skutocnosti všetci daco robíme… Nie?
*
Ale ved ti nikto neplatí za tie clánky, co píšeš. Za tú záhradku,
ktorej dávaš lásku a pozornost. Nikto ti neplatí za ten zmysluplne a
radostne strávený cas s detmi. Nikto ti neplatí za cas strávený
záchranou posledných prirodzených lesov, za prácu na petícii za
slobodnú volbu spôsobu pôrodu… Jestvuje svet, kde takáto práca nie
je prácou, kde nie je hodnotná. Tento svet ale nie je skutocný. Je to
virtuálny svet.
Je to virtuálny svet peňazí, úradov, hospodárstva, spotreby a kriviek
hospodárskeho rastu… V tomto virtuálnom svete je prácou iba taká
práca, ktorá je meratelná a hodnotitelná peniazmi. V tomto virtuálnom
svete totiz jestvuje iba to, co mozno posúdit, zatriedit, zaškatulkovat a
onálepkovat cenovkou. Rozoznat zákonom a vytvorit preto zodpovedajúci
úrad.
*
Predstav si, ze sedíš za pocítacom. Pracuješ. Zrazu ti pocítac
zamrzne. Musíš cakat. Si bez práce. Si podrázdený. Bezmocne sedíš a
hladíš do zaseknutej obrazovky… Ale ved si môzeš vziat knihu. Môzeš
sa vynorit z virtuálneho sveta pocítaca a ponorit do iného sveta. Do
Tolkienovej Stredozeme napríklad… Alebo sa môzeš vynorit a sústredit
na hmotný svet, ktorý ta obklopuje. Íst poliat kvet. Uvarit si cajík…
Nemusíš necinne nezamestnane cakat. Ale môzeš. Je to tvoja volba.
*
Cakal som na úrade práce. Ludí bola plná chodba. Mohol som nadávat a
strácat tu cas. Mohol som si môj cas nechat úradníkmi vziat.
Nespravil som tak.
Ponoril som sa do seba.
Do svojich pocitov. Spomienok. Precitoval som vcerajší rozhovor. Snazil
som sa otvorit slovám dievciny rozprávajúcej o jej silnom zázitku…
Nachádzal som v sebe stuhnuté miesta. Vo svete citovom.
Cistil som si tieto miesta. Robilo mi to dobre. Cítil som radost a
prúdenie. Uvolnenie a prijatie. Uzemnenie. Nadšenie.
Bavil som sa pohladom na cakajúcich ludí okolo seba. Zo sveta, v ktorom
som bol, sme pôsobili absurdne, oslobodzujúco smiešne… Podivuhodne…
Clánok prevzatý z blogu [LINK: http://krkavec.wordpress.com/]
krkavec.wordpress.com
↧